|
| Teror je zrejme otázkou času: Róbert Kotian z Domino Fóra interviewoval Mária Nicoliniho |
12.10.2005 |
 |
Hoci základnú vojenskú službu skončil ako desiatnik,
stal sa poradcom štátneho tajomníka ministerstva
obrany. Hrozbu teroru na Slovensku považuje za
reálnu a tvrdí, že tradičné chápanie občianskych práv
zomrelo 11. septembra 2001. Mário Nicolini.
R.K.: Ako ste prišli k takému menu?
M.N.: Archív mien nachádzajúci sa v Soche slobody
v New Yorku hovorí o starom talianskom
rode kupcov z Benátok, siahajúcom
do 15. storočia. Predkovia mojej rodiny
pravdepodobne v čase kolonizácie prišli vo
vlne talianskych remeselníkov.
R.K.: Po Univerzite Mateja Bela ste študovali na
Vysokom inštitúte obranných štúdií v Paríži
- ako ste sa tam dostali?
M.N.: Táto fakulta Sorbonny je jedným z prominentných
civilných inštitútov pre obranu
a bezpečnosť vo Francúzsku. Po skončení
Fakulty politických vied a medzinárodných
vzťahov v Banskej Bystrici som dostal
z francúzskej ambasády ponuku na štúdium,
prešiel som konkurzom a v Paríži získal
magisterský titul v odbore obrana,
geostratégia a priemysel.
R.K.: Je v inštitúte cítiť francúzsky geopolitický
a strategický pohľad na svetovú politiku?
M.N.: Schádzajú sa tam mladí ľudia z mnohých
vedných odborov, či už ekonómovia, právnici,
geografi alebo technici, aby absolvovali
jednoročné štúdium obrany a bezpečnosti.
Prednáša im veľký počet predstaviteľov
štátnej správy, ako aj z mimovládneho i súkromného
sektora, najmä z obranného
priemyslu. Stotožnenie s francúzskym národným
záujmom je v akademických aj
v mediálnych kruhoch veľmi silné. Francúzsko
je lídrom Európy, EÚ predstavuje
pre Francúzsko multiplikátor moci a prostriedok
na presadenie francúzskeho záujmu.
Paríž spolu s Londýnom zohráva vedúcu
úlohu v európskej obrane a bezpečnosti.
Francúzsko samo seba považuje za
globálneho hráča a chce byť hovorcom utláčaných
národov a kultúr vo svete. Francúzi,
podobne ako Američania, sa vnímajú v úlohe
svetového spasiteľa. V zahraničnej aj
obrannej politike sa Francúzsko porovnáva
so Spojenými štátmi.
R.K.: Kde sú slabiny a silné miesta francúzskej
bezpečnostnej politiky?
M.N.: Francúzskou slabinou sú privysoké ambície.
Globálne nemôžu súťažiť s USA a neúspech
ich vedie ku kŕčovitým až k agresívnym
reakciám. Príkladom je výrok prezidenta
Chiraca v čase irackej krízy, že štáty
strednej Európy mali namiesto podpory
USA zavrieť ústa a nerobiť nič. Silnou stránkou
Francúzov sú odborné kvality - ľudská
dimenzia je pre nich prioritou číslo jeden.
Neoceniteľné sú takisto ich tradičné väzby
na Afriku a Stredný východ, ktoré Západu
pomáhajú porozumieť arabskému svetu.
R.K.: Potom ste pracovali v konzultačnej spoločnosti
McGuireWoods vo Washingtone. Čo
to bola za organizácia?
M.N.: Je to právna kancelária v modernom poňatí,
kde okrem právnikov nájdete expertov
na dane, manažment a politický lobing.
Pracoval som pre syna profesora Zbigniewa
Brzezinského Marka, ktorý je zodpovedný
za rozsiahle medzinárodné aktivity washingtonskej
pobočky tejto firmy. Firma má
vyše 700 právnikov a 15 pobočiek, z toho
dve zahraničné, v Bruseli a Kazachstane.
R.K.: Po pôsobení vo francúzskom inštitúte a v
americkej firme ste boli v dostatočnej rovnováhe,
aby ste sa mohli stať poradcom
štátneho tajomníka ministerstva obrany?
M.N.: Medzitým som absolvoval aj základnú vojenskú
službu na Slovensku, takže som bol
zakotvený aj v slovenskej realite. Tým, že
ovládam aj ďalšie jazyky, si otváram dvere
k rôznym zdrojom poznania.
R.K.: S akou hodnosťou ste skončili ZVS?
M.N.: Desiatnik. Vojenčina bola pre mňa cennou
skúsenosťou, lebo som zažil, ako funguje
vojenský útvar. Napriek tejto skúsenosti -
alebo práve preto - som presvedčený, že
rozhodnutie o zrušení základnej vojenskej
služby je správne. Profesionálne vojsko je
za rovnaké peniaze oveľa efektívnejšou bojovou
silou. Má to aj ekonomický rozmer -
rezort obrany sa prestane spoliehať na lacnú
pracovnú silu a rozptyľovať činnosťami,
ktoré môže nakúpiť od civilov.
R.K.: Ako sa môže stať desiatnik bezpečnostným
poradcom štátneho tajomníka?
M.N.: Na základe toho, že sa angažuje v otázkach
bezpečnosti, vyjadruje svoje názory, horlivo
organizuje... Ešte počas štúdia na vysokej
škole sme založili mimovládne Euroatlantické
centrum, ktoré sa už šiesty rok venuje
informovaniu verejnosti o otázkach
členstva v NATO a v EÚ. Vďaka aktivitám
a kontaktom som na ZVS nastúpil do kancelárie
štátneho tajomníka na ministerstve
obrany, dnes veľvyslanca v USA Rastislava
Káčera. Po návrate z USA som dostal ponuku
pracovať v tejto funkcii.
R.K.: Po dvoch rokoch zásahu v Iraku sa ukazuje,
akoby nebol taký problém vyhrať vojnu,
ale presadiť mier. Mení táto momentálna
situácia niečo na vašom pohľade na
rozhodnutie slovenskej vlády vyslať do
Iraku špeciálne vojenské jednotky?
M.N.: Nie. Slovensko malo svoje miesto v prvej fáze
konfliktu, keď sme vyslali špecialistov na
chemickú ochranu kuvajtského a v prípade
potreby aj irackého obyvateľstva, hoci napokon
naše jednotky neprekročili irackú
hranicu. Aj v novej operácii, ktorá sa začala
po zosadení režimu Saddáma Husajna s cieľom
postaviť Irak na vlastné nohy, sme na
správnej strane. Iracká vláda aj medzinárodné
velenie sú spokojní s pôsobením našich
odmínovačov.
R.K.: To, že sa nepotvrdilo, že Irak vlastnil zbrane
hromadného ničenia, spochybňuje
mandát na vojenský zásah v Iraku.
M.N.: To, že sa nenašli zbrane, ešte neznamená,
že Saddám nemal konkrétne plány rozvíjať
program ZHN a že nejestvovalo riziko, že
sa neskôr nedostanú do nesprávnych rúk.
Husajnov režim podporoval terorizmus
a islamský radikalizmus. Pripúšťam, že
právny základ vojenskej intervencie nebol
jednoznačný. Avšak dnešné situácie humanitných
katastrof a asymetrických hrozieb
si už vyžadujú iné poňatie Charty OSN,
ktorá vznikla s cieľom chrániť štátnu suverenitu
pred vonkajším zásahom. Každé rozhodnutie
o použití sily je v konečnom dôsledku
politické a dnešná realita v Iraku potvrdila,
že bolo správne. Dnes sme v lepšej
situácii, ako keď bol Saddám pri moci.
R.K.: Z akého hľadiska? Nezdá sa, že by bol Irak
bezpečnejšou krajinou.
M.N.: Momentálne nie, bezpečnostná situácia
v Iraku je naďalej extrémna. Na druhej strane
sa však uskutočňuje politická, hospodárska,
dokonca mravná obnova Iraku,
o ktorej sa v médiách píše málo. Z dlhodobého
hľadiska som optimista, že teror stratí
aj zvyšok podpory obyvateľstva v sunnitskom
trojuholníku a v Bagdade. Džihádisti
zo zahraničia sabotujú rozvoj krajiny,
a to nemôže mať dlhodobú podporu ľudí.
R.K.: Na druhej strane sa islamský teror preniesol
do krajín, kde predtým nebol - Bali,
Madrid, Londýn. Nie je to aj následok rozhodnutia
riešiť Irak vojenskou silou?
M.N.: Celkom iste Irak inšpiruje teroristické bunky
a radikálne skupiny rozptýlené po svete
k útokom. Zahraničná prítomnosť v Iraku
a prípady brutálneho zaobchádzania s irackými
civilistami zo strany koaličných vojakov
boli motiváciou aj pre londýnskych
atentátnikov. Bolo by však chybou predpokladať,
že táto krajina je jedinou motiváciou
pre svetový džihád. Irak je len jedným bojiskom
medzinárodného teroru. Keď sa ho
podarí stabilizovať, na regrutáciu a propagandu
si bin Ládin a jeho ľudia celkom určite
nájdu inú motiváciu. Keby zahraničné
vojská odišli z Iraku či Afganistanu, bin Ládin
si nájde nové témy, tak ako si ich našiel
po odsune Sovietov z Afganistanu.
R.K.: O zásahu Spojených štátov v Afganistane
neboli takmer žiadne pochybnosti medzi
spojencami. V prípade Iraku boli oveľa výraznejšie
a prejavili sa v kľúčových krajinách
ako Francúzsko, Nemecko. Neurobili
aj Spojené štáty pri svojom rozhodovaní
viacero chýb - prinajmenej v komunikácii
s európskymi spojencami?
M.N.: Celkom určite urobili, aj keď ani Európa -
najmä niektoré krajiny - v tom nie je nevinne.
Chyby Američanov prišli už v Afganistane,
keď odmietli jasne deklarovanú
ochotu Európy pomôcť pri zásahu proti Talibanu.
Komunikácia prvej Bushovej administratívy
s európskymi spojencami nielen
pri Iraku, ale v celom spektre otázok nebola
najšťastnejšia. Americkú zahraničnú
politiku však treba chápať v celom kontexte.
Spojenci môžu superveľmoc obmedzovať
pri konaní vo svete. Zásadnou skúsenosťou
bola už kosovská operácia v marci
1999. Američania ju nazývali vojnou prostredníctvom
výborov, t. j. jednotlivé údery
a rozhodnutia museli byť odsúhlasené spojencami
v NATO a niektorí z nich vetovali
prvky vojenskej stratégie USA. Teroristický
útok 11. septembra 2001 znamenal ďalší
míľnik, keď si Američania uvedomili svoju
zraniteľnosť. Prišli k záveru, že sú zo všetkých
krajín Západu pod najväčšou hrozbou
a potrebujú bezpodmienečne konať na
obranu svojich záujmov aj bez podpory
spojencov. Pôsobenie v aliančnom rámci
počas 90. rokov a 11. september spôsobili,
že Američania sa skeptickejšie stavali k spolupráci
s Európanmi ešte skôr, ako prišla na
pretras konkrétna otázka Iraku.
R.K.: Po doterajších skúsenostiach nedochádza
aj ku korekcii amerického a európskeho
vnímania problému terorizmu?
M.N.: Dochádza k zbližovaniu stanovísk. Američania
si uvedomili, že terorizmus nemožno
vyriešiť iba vojenskou silou, snažia sa aplikovať
oveľa širšie stratégie, komunikačné,
spravodajské, finančné, rozvojovej pomoci.
My Európania sme si uvedomili, že sme
ohrození a že vojenská sila je nevyhnutnou
súčasťou stratégie boja proti terorizmu.
Dnes sa už pracuje na zmene americkej
stratégie, ktorá od globálnej vojny proti terorizmu
prechádza k boju proti násilnému
extrémizmu. Vojsko by malo zohrávať menšiu
úlohu. Je to multilaterálnejší postup,
majú sa podporiť umiernené arabské režimy
a miestni aktéri namiesto zmeny režimov
zvonka. V komunikačnej oblasti bude
zdôraznená myšlienka spoločného postupu
ľudstva proti terorizmu.
R.K.: Jestvujú určité odlišnosti pri charakterizovaní
toho, kto je terorista. Sú teroristami
ľudia, ktoré sa stavajú na odpor proti ruským
zásahom v Čečensku, či ktorí kladú
odpor vojskám v Iraku?
M.N.: Terorista je každý, kto používa násilie proti
civilistom, nevinným a sprostredkovaným
cieľom s nejakým politickým záujmom. Ak
SIS bola zapletená do únosu prezidentovho
syna alebo do vraždy Róberta Remiáša,
ide o štátny terorizmus.
R.K.: Sú teroristami samovražední atentátnici,
ktorí sa odpália v blízkosti ľudí, hlásiacich
sa do irackých policajných jednotiek?
M.N.: Ak atakujú civilistov, páchajú terorizmus.
Akcie proti koaličným vojskám však nemožno
nazvať terorizmom, ale skôr asymetrickou
bojovou činnosťou. Metódy sú rovnaké,
posudzovanie je však iné. Iracký odpor
netvoria len Iračania - do krajiny prúdia
zahraniční džihádisti. Samovražedný atentátnik
v uliciach Bagdadu často nepodlieha
ani al-Káide, nieto ešte irackej vláde. Iračania
dnes nemajú kontrolu nad bezpečnostnou
situáciou nielen preto, že ich vláda nemá
plne funkčné ozbrojené zložky, ale aj
preto, že v ich mene vystupujú tí, ktorí
s Irakom nemajú nič spoločné. Podobná situácia
je v Čečensku.
R.K.: Zrejme je rozdiel odpáliť sa v metre alebo
pri americkom bojovom stanovišti v Bagdade.
Asymetria vyplýva z toho, že odporcovia
amerických a spojeneckých jednotiek
nedisponujú takou výzbrojou.
M.N.: Celkom určite - hľadajú slabiny protivníka
a metódy, na ktoré nemôže odpovedať rovnakými
prostriedkami. Asymetria bola už
pred terorizmom - príkladom je Dávid, ktorý
porazil Goliáša zásahom na slabé miesto.
Ak váš protivník má lepšie vycvičené a vyzbrojené
vojsko, použijete biologické a chemické
zbrane. Dnes vieme, že Saddám
o tom v konflikte v USA uvažoval.
R.K.: Jestvuje všeobecná alebo univerzálne akceptovateľná
definícia terorizmu? Akceptovateľná
prinajmenej na Západe?
M.N.: V západnom svete už našli NATO aj EÚ
použiteľnú definíciu terorizmu. Dnes generálny
tajomník OSN navrhuje univerzálne
akceptovateľnú definíciu terorizmu, ktorá
sa s ňou fakticky zhoduje. Akákoľvek akcia,
ak má spôsobiť smrť alebo závažné zranenie
civilov alebo nebojujúcich strán s cieľom
zastrašiť obyvateľstvo, alebo prinútiť
vládu alebo medzinárodnú organizáciu konať
alebo zdržať sa nejakého konania, predstavuje
terorizmus. Je tu politický motív terorizmu,
násilie a je tu takisto sprostredkovaný
cieľ - civilisti alebo nevinní. Na
summite v septembri sa očakáva, že by takáto
definícia mohla byť prijatá na pôde
OSN - svet by sa prvýkrát v histórii zhodol
na definícii terorizmu.
R.K.: Čo považujete za dominantné príčiny terorizmu?
Iný je zrejme terorizmus palestínsky,
iný írsky, iný islamský...
M.N.: Stále platí rozdiel medzi klasickým terorizmom,
ktorý je národne a teritoriálne motivovaný,
a medzinárodným islamským terorizmom,
ktorý má iracionálny podtext.
Smeruje k zvrhnutiu prozápadných režimov
v arabskom svete, nastoleniu islamského
práva a zjednoteniu všetkých krajín pod
svetovým kalifátom. To sú zjavne nerealistické
ciele. S bin Ládinom nie je o čom diskutovať.
Okrem politických aspektov môže
mať teror ďalšie príčiny. Často citovanou
príčinou je chudoba a zúfalstvo, ktoré
môžu motivovať hľadať spásu v samovražde.
Nemožno vylúčiť ani psychopatické
sklony jednotlivcov. Boj proti terorizmu
musí príčiny správne identifikovať a postupovať
adresne. Bojovník ETA sleduje samostatnosť
Baskicka od Španielska a v Londýne
vraždili ľudia, ktorí zrejme neboli prepojení
na zahraničie a výrokmi bin Ládina sa
len inšpirovali. Otázkou je, či vôbec existuje
svetový terorizmus, alebo sú len terorizmy
jednotlivých skupín.
R.K.: Do akej miery je efektívna ideológia svetového
kalifátu?
M.N.: Terorizmus má široký záber a internet ho
znásobuje. Teroristi sa však z hľadiska legitimity
do istej miery vmanévrovali do slepej
uličky - definovali iracionálny, nedosiahnuteľný
cieľ. Tento teror nikoho nezastupuje,
nemá jednotné velenie, nič negarantuje, zabíja
nevinných. Jeho ciele sú nereálne, ide
v podstate o konflikt pre konflikt, ide len
o propagandu, znásilnenie islamu v prospech
permanentného boja. Každý človek,
ktorý na vlastnej koži pocíti ruku džihádu,
musí dospieť k názoru, že radikálny islam
neponúka riešenia pre lepší život. Je ideológiou
smrti jednotlivca, nie rozvoja spoločnosti.
R.K.: Jestvujú v islame silné osobnosti alebo inštitúcie,
ktoré majú vplyv na miestne obyvateľstvo
a poukazujú na nereálnosť myšlienky
o svetovom kalifáte a odsudzujú
terorizmus?
M.N.: Rozlišoval by som spoločenské inštitúcie
a štáty. Útoky 11. septembra odsúdili vrchné
autority islamu v arabskom svete. Oficiálne
hlavy moslimských komunít v Európe
celkom jednoznačne odsudzujú teror
ako metódu boja a možnosť, že by al-Káida
mohla nejakým spôsobom presadzovať ich
záujmy. Keď bola moslimská šatka zakázaná
vo francúzskych školách a teror sa ozval,
že sa postará o nápravu, bol odmietnutý.
Egypt aj Saudská Arábia, ktoré sú terčmi
útokov, bojujú proti terorizmu. Každá vláda
však v boji proti teroru potrebuje podporu
obyvateľov ako soľ - autoritárske arabské
režimy s tým majú problém.
R.K.: Ako sa zmenila al-Káida od 11. 9. 2001?
M.N.: Nie je jasné, do akej miery al-Káida ešte
existuje v podobe, ktorá má na svedomí
3000 ľudských životov v ruinách Svetového
obchodného centra. Jej medzinárodná sieť
je dnes menej centralizovaná. Lokálne skupiny
vnímajú al-Káidu ako značku, trademark.
Bin Ládin sa z úlohy veliteľa dostal
skôr do polohy inšpirátora, hoci sa nedá vylúčiť
ani to, že v utajení pracuje na ďalšom
spektakulárnom útoku proti USA. Prihlásenie
sa izolovaných londýnskych teroristov
k svetovému džihádu vyhovuje al-Káide,
ktorá možno operačne nemá prsty v tomto
útoku, ale naďalej sa tým popularizuje.
Dnešná al-Káida už nie je tá centralizovaná
štruktúra z obdobia 11. septembra, keď bin
Ládin rozhodoval o konkrétnych aspektoch
útokov. Dnešná al-Káida vyzerá tak, že tri
štvrtiny tradičného jadra sedia za mrežami
alebo sú mŕtvi, bola zlikvidovaná výcviková
základňa v Afganistane, nachádzajú sa na
úteku, majú problém komunikovať na operačnej
úrovni, a lokálne skupiny, etnicky
a nábožensky a inak motivované, sa inšpirujú
odkazom a propagandistickými vyhláseniami
bin Ládina a konajú vo svojom
mene. Možno stojí za úvahu hovoriť ani nie
tak o boji proti medzinárodnému terorizmu,
ale o boji proti konkrétnym organizáciám
v jednotlivých krajinách.
R.K.: Čo sa zmenilo tým, že v Londýne boli teroristami
britskí občania?
M.N.: To je zásadné, kľúčové poznanie pre Európu.
Zdvihnutý prst už znamenali útoky
v Madride a Casablanke - hrozba prichádza
zvnútra, nie zvonka. Stratégie boja proti terorizmu
po 11. septembri sa zameriavali na
konkrétne identifikované etnické skupiny
s prepojením na al-Káidu. Dnes už ide
o kombináciu kriminálnych živlov, konvertovaných
na islam a radikalizovaných na teror
vo väzení, s miestnou bunkou a cestujúcimi
agentmi al-Káidy. To znamená - aj
v prípade Slovenska - že dnes už nestačí zamerať
sa na tzv. rizikovú komunitu, akou
sú skupiny a jednotlivci vyznávajúci islam.
Treba skúmať prepojenia iných domácich
skupín, ktoré by mohli nahradiť chýbajúcu
infraštruktúru a podporu medzinárodného
teroru. Takéto skupiny môžu byť najmä
v rámci organizovaného zločinu, ale aj pravicového
či ľavicového extrémizmu.
R.K.: Čo môžu robiť západné krajiny s moslimskými
menšinami, aby sa vnímali ako občania
nového štátu a rešpektovali jeho pravidlá?
Dá sa to vôbec pri ich vierovyznaní
zharmonizovať?
M.N.: Dá. Iné náboženstvo nesmie byť dôvodom
na vylúčenie a na izoláciu. Naopak, väčšinová
spoločnosť sa musí oveľa viac snažiť
o to, aby zanikli najmä jej predsudky voči
menšinovému obyvateľstvu. Možno si to
vyžaduje aj istý stupeň pozitívnej diskriminácie
vo vzťahu k menšine, dať jej šancu
integrovať sa do spoločnosti rýchlejšie.
R.K.: Zvýhodnenie menšiny nemusí znamenať
jej pacifikovanie. Je napríklad mešita
v Bratislave nadštandardnou požiadavkou?
Moslimovia na Slovensku sa o ňu neúspešne
pokúšajú už niekoľko rokov.
M.N.: Dôležité je, aby sa v mešite nešírila ideológia
nenávisti proti slovenskej spoločnosti.
R.K.: Tak či tak tu mešita nie je. Je slovenská
spoločnosť tolerantná voči predstaviteľom
iných civilizácií a náboženstiev?
M.N.: V slovenskej spoločnosti, ktorá začína byť
prudkým spôsobom globalizovaná, pretrvávajú
xenofóbne nálady voči cudzincom
a takisto silné antipatie voči tunajším národnostným
menšinám. Protirómske a protižidovské
nálady, ak majú nielen etnický,
ale aj politický náboj, by mohli eskalovať do
teroristických činov.
R.K.: Je slovenská spoločnosť pripravená na
medzinárodný terorizmus?
M.N.: nie je pripravený na teroristickú
hrozbu.
R.K.: Myslíme si, že sa nám nič nemôže stať?
M.N.: Jedným dôvodom je zrejme snaha nespôsobiť
paniku medzi ľuďmi a druhým to, že
ani tí, ktorí sú povolaní o tejto hrozbe hovoriť,
ju nepovažujú za reálnu. Neprebudil
ich ani Madrid, ani Londýn, ani správy
o odhalených konšpiráciách v našom regióne.
R.K.: Alebo dúfame, že sa nič nestane, lebo Slovensko
je príliš malý a bezvýznamný terč?
M.N.: Zbožne dúfame, že sa nič nestane. Správa
SIS a správa o bezpečnostnej situácii na
Slovensku za posledný rok pritom hovoria
nielen to, že Slovensku nehrozí priamy
bezprostredný teroristický útok, ale aj to,
čo sa nikto zo zodpovedných neodvážil jasne
povedať - riziko teroristického útoku na
území Slovenska a proti záujmom SR v zahraničí
sa zvýšilo.
R.K.: Považujete hrozbu terorizmu na Slovensku
za reálnu, či dokonca za otázku času?
M.N.: Ambasáda v Bagdade bola terčom teroristického
útoku. Moslimskí radikáli sa vyhrážali
Slovensku a prišli na naše územie
v snahe radikalizovať našich moslimov. Nehovorím,
že teroristický útok na Slovensku
je nevyhnutný. Hovorím, že je možný. Útok
na Bratislavu, jadrovú elektráreň alebo iný
cieľ je zrejme len otázkou času.
R.K.: Prečo môže byť Slovensko zaujímavým
cieľom? Nie je ani silný globálny hráč, jeho
jednotky v Iraku nie sú bojové a svojou
činnosťou fakticky pomáhajú tamojšiemu
obyvateľstvu. Mali by sme byť symbolom,
aby sa nikto necítil bezpečne?
M.N.: Presne tak. V arabskom svete je základným
cieľom terorizmu zmena režimov, v západnom
svete je jedným zo základných cieľov
terorizmu vyvolanie permanentného pocitu
ohrozenia. Slovensko je súčasťou západného
sveta, angažujeme sa vo vojenských
operáciách v priestoroch teroristických aktivít,
prevzali sme zodpovednosť za vývoj
v rizikových regiónoch. Teroristov skutočne
nezaujíma, že pomáhame irackému občanovi.
Ich zaujíma to, aby v prvom rade
spojenci úplne odišli z Blízkeho východu
a my sme súčasťou tejto koalície.
R.K.: Odchod slovenských vojakov by teda neznamenal
zvýšenie bezpečnosti SR?
M.N.: Čiastočne by znížil riziko, ale určite nie na
akceptovateľnú úroveň. Irak je len jedným
z faktorov, ktoré motivujú teror. A nenasvedčuje
tomu ani praktická skúsenosť - napríklad
Španielska, ktoré stiahlo svoje jednotky
a predsa na jeho území ďalej konšpirujú
teroristické siete, ako aj Nemecka
a Francúzska, Egypta a Saudskej Arábie,
ktoré svoje jednotky v Iraku nemajú.
R.K.: Teroristi nediferencujú medzi mierou angažovanosti
krajín v irackom konflikte?
M.N.: Nie je to celkom tak, americký vojak a občan
je vyhľadávanejším cieľom pre medzinárodný
teror. Londýn je najbližším spojencom
Washingtonu. No Slovensko bolo
napríklad výslovne spomenuté vlani v septembri
na jednej arabskej stanici ako potenciálny
cieľ. Naša ambasáda bola napadnutá,
mnohonárodná divízia, v ktorej pôsobia naše
jednotky pod poľským vedením, je sústavným
cieľom útokov, naša ženijná jednotka
má tri obete...
R.K.: Čo by mali robiť kompetentné inštitúcie
pre to, aby sme sa mohli cítiť bezpečnejšie,
alebo aby sme boli bezpečnejší?
M.N.: Po prvé, treba predovšetkým preventívne
komunikovať o téme terorizmu, pripraviť
občana na to, že teroristický útok sa môže
stať. To, že začneme pripravovať obyvateľov
na atak proti verejnej doprave a strategickým
objektom, ešte neznamená, že v spoločnosti
nastane panika. Čakám, kedy sa
konečne uskutoční prvé cvičenie krízového
manažmentu v Bratislave. Po druhé, treba
plne prepojiť jednotlivé zložky, ktoré sa venujú
boju proti terorizmu, či je to Policajný
zbor SR, spravodajstvo, diplomatická služba,
colná správa, hraničná polícia, tak, aby
sa všetky informácie sústreďovali do jedného
centra a reakcia na hrozbu bola koordinovaná.
Nie sme sami, kto má tento problém,
dôležité je prepojiť a integrovať úsilie,
ktoré je ešte stále príliš založené na rezortizme
a egoizme jednotlivých prvkov bezpečnostného
systému.
R.K.: Do akej miery je slovenská verejnosť informovaná
o týchto problémoch?
M.N.: O bezpečnosti a terorizme sa na Slovensku
nehovorí, podceňujeme súčasné hrozby vo
všeobecnosti. Žijeme v ilúzii bezpečného
sveta. Hrozba terorizmu je reálna. Občania
na ňu nie sú pripravení, ani pripravovaní.
A úsilie jednotlivých štátnych zložiek je stále
veľmi fragmentované.
R.K.: Nielen v Británii sa začínajú pripravovať
isté protiteroristické a bezpečnostné opatrenia,
ktorých dôsledkom môže byť aj limitovanie
istých občianskych slobôd. Neobávate
sa zneužitia tejto situácie bezpečnostnými
orgánmi štátu?
M.N.: Potenciál na zneužitie, najmä v zakrytej
spravodajskej a bezpečnostnej oblasti, tu
vždy bude, a preto je dôležité posilnenie
kontroly nad bezpečnostným sektorom.
Pretrvávajú problémy v oblasti organizácie
aj kultúry. Treba podporiť zvýšenie právomocí
a prostriedkov bezpečnostných
služieb vrátane finančných, ale zároveň ich
reformovať tak, aby bolo jasné, že tieto
prostriedky využívajú legitímne a efektívne.
R.K.: Plánované opatrenia týkajúce sa zhromažďovania
a uchovávania dát, mailov,
esemesiek a telefonátov, nie sú pre vás
istým nadmerným zásahom do súkromia
občanov?
M.N.: V každom prípade je jasné, že občianske
práva tak, ako sme ich poznali pred 11. septembrom,
už musia byť chápané inak.
V období cezhraničných hrozieb a zraniteľnosti
západných spoločností voči konaniu
jednotlivcov treba zakázať a trestať najradikálnejšie
formy vyjadrovania a deportovať
za podnecovanie nenávisti aj tých, ktorí získali
štátne občianstvo. Ak to nie je v zhode
so súčasným právnym poriadkom, treba ho
zmeniť a nebrať zákon ako posvätnú kravu.
Tak ako zhromažďovanie radikálnej skupiny,
ktorá hlása rasovú nenávisť, musí byť
zakázané aj podnecovanie náboženského
teroru. Dôležitý je aj monitoring pohybu
osôb. Na Slovensku vo verejnej doprave
úplne chýba, ale v Londýne umožnil
a urýchlil dolapenie páchateľov. Pripravovaný
systém v New Yorku má umožniť nielen
vyšetrenie, ale aj zabránenie teroristickým
činom. Svetové metropoly vrátane Bratislavy
musia byť monitorované. Musíme sa pozrieť
tomu, čo nám hrozí, priamo do očí.
V reálnom čase.
R.K.: Konflikt medzi zvýšením bezpečnosti a
uchovaním doterajšej miery občianskych
práv je realitou.
M.N.: Občania sú ochotní dovoliť zásahy do svojho
súkromia, ak sa budú cítiť bezpečnejšie.
Tradičné chápanie občianskych práv zomrelo
v ruinách Svetového obchodného
centra.
|
|
|
|
|
Print