|
| Michal Kohút: Význam Washingtonskej zmluvy pre bezpečnosť a mier po 2. svetovej vojne |
18.7.2006 |
 |
Podľa niektorých Washingtonská zmluva nebola vôbec potrebná. Ba dokonca, vraj to kvôli nej bola Európa rozdelená 40 rokov, údajne to ona ohrozila mier po 2. svetovej vojne. Niektorí zase tvrdia, že nepriniesla nič nové. To, čo údajne priniesla Európe, teda viac kooperácie, menej konfliktu a vo vzťahu k nebezpečenstvu expanzie komunizmu na Západ ochranu zo strany Spojených štátov, to vraj Európa mala aj bez Washingtonskej zmluvy.
Mohol by sa objaviť argument, že tu bola Bruselská zmluva, teda zakladajúci akt Západnej únie (ktorá bola dielom britskej iniciatívy) z roku 1948, a ešte predtým aj Trumanova doktrína, ktorá hovorila o zadržiavaní komunizmu a pomoci tým, ktorí sú ním ohrození. A keď sa na tieto dokumenty, doktríny, pozrieme bližšie, zistíme, že naozaj boli predchodcami a povedal by som, že spolu s Marshallovým plánom (1947) prirodzenými predchodcami zmluvy, ktorá následne vytvorila NATO. Samé o sebe by však pravdepodobne neboli príčinou, zárukou bezpečnosti Európy počas studenej vojny. Boli významnými prvkami, ktoré naznačovali stupňujúcu sa spoluprácu krajín, snažiacich sa o prežitie liberálnej demokracie, spoluprácu, ktorá nakoniec vyústila do podpísania Washingtonskej zmluvy, zmluvy o kolektívnej obrane.
Trumanova [1] doktrína (1947) síce hovorila o zadržiavaní komunizmu, avšak bolo to len vyhlásenie, predstava o zahraničnej politike USA v reakcii na povojnový vývoj, akýsi začiatok politickej protiofenzívy voči expanzii komunizmu. Spojené štáty ňou neboli záväzne zapojené do bezpečnosti západnej Európy. Zmluva je oveľa silnejšie spojenie.
Washingtonská zmluva (1949) vypovedá o pevnom odhodlaní, pôvodne 12 štátov severnej Ameriky a Európy, „držať spolu“ proti akejkoľvek agresii zvonka. Čo sa týka zmluvy Bruselskej, ktorá pôvodne v preambule ešte spomínala obavu z opätovnej nemeckej agresie, sama o sebe by Európu pred komunizmom neochránila. Ňou sa 5 západoeurópskych krajín zaviazalo organizovať a koordinovať svoju hospodársku činnosť, rozvíjať vzájomnú obchodnú a kultúrnu výmenu a v článku 4 konštatovali: „Ak by bola ktorákoľvek z vysokých zmluvných strán vystavená ozbrojenému útoku v Európe, ostatné zmluvné strany podľa ustanovenia článku 51 Charty OSN poskytnú takto napadnutej strane všetku vojenskú a ďalšiu pomoc a podporu, akej sú schopné“. Bola prejavom odhodlania brániť sa, avšak odhodlanie samé nepostačuje, ak nie je podložené schopnosťou. Rovnako ako schopnosť nepostačuje bez odhodlania.
Našťastie pre Európanov nemala administratíva prezidenta Trumana veľké zábrany voči búraniu storočných tradícií americkej zahraničnej politiky. V deň podpísania Bruselskej zmluvy prezident Truman v Kongrese vyhlásil: „Som si istý, že odhodlanie slobodných európskych národov brániť sa bude vyvážené rovnakým odhodlaním na našej strane pomôcť im, aby sa brániť mohli“.[2]
Spojené štáty sa napokon Vandenbergovou rezolúciou (1948) rozhodli zanechať politiku medzivojnového izolacionizmu (a odmietania politicko-vojenských zväzkov s Európou v čase mieru) a nahradili ju intervencionizmom uskutočňovaným v mene zásad demokracie, slobody jednotlivca a vlády zákona.[3] Aspoň tak sa to píše práve v preambule Washingtonskej zmluvy.
Možno stojí za povšimnutie, že spomenutý 4. článok Bruselskej zmluvy je dôraznejší ako článok 5 (zmiernený Spojenými štátmi, aby bol v súlade s americkou ústavou) o rok neskôr podpísanej Washingtonskej zmluvy, kde sa píše: „Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude posudzovať ako útok proti všetkým a na základe toho sa zhodli, že ak nastane takýto ozbrojený útok, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, priznané podľa článku 51 Charty OSN, poskytne pomoc takto napadnutej zmluvnej strane alebo stranám tým, že bezodkladne vykoná samostatne a v zhode s inými zmluvnými stranami takú akciu, o ktorej usúdi, že je nevyhnutná, vrátane použitia ozbrojenej sily, na obnovenie a udržanie bezpečnosti v severoatlantickej oblasti“. Obe formulácie sú však podľa mňa dostatočne záväzné. Ako ukázala minulosť, bola aj tá, a práve tá druhá – teda Washingtonská zmluva – vďaka tomu, čo sa za ňou skrývalo, dostatočne odstrašujúca.
Zložitý proces vytvárania tejto zmluvy, kedy spojenci mali čiastočne rozdielne názory na jednotlivé články budúcej zmluvy, podľa môjho názoru zároveň potvrdzuje schopnosť slobodných spoločností, krajín Európy a Ameriky, hľadať a nachádzať medzi sebou kompromisy, ktoré nie sú na úkor kvality prijatého riešenia.
Ako som už uviedol, hoci Európanom nechýbalo odhodlanie, nemali dostatočnú silu, aby mohli sami odolať nebezpečenstvu, ktoré sa rysovalo na Východe. Udalosti ako Berlínska blokáda, hrozba pre Grécko a Turecko, pokus o anexiu severných provincií Iránu, prevrat v ČSR, tlak na Juhosláviu, Nórsko, ukázali, že Stalin chce postupovať ďalej na Západ a že Briti, nehovoriac o ďalších Západoeurópanoch, sami nestačia na tento súboj s Východom.
Proti mohutnému konvenčnému vojenskému potenciálu ZSSR umocnenému armádami komunistických satelitov, nemali osamotené európske demokracie takmer žiadnu šancu. Hoci ani dlho po vzniku NATO Západ neprekonal v počtoch prevahu konvenčných zbraní Východného bloku[4], stačilo ich spojenectvo, spolu s nukleárnym potenciálom a konvenčnou vojenskou prítomnosťou Spojených štátov v Európe, na vyváženie. Fakt, že Európania získali atómové zbrane až v priebehu 50. rokov, resp. 60. rokov a ZSSR nimi už disponoval v roku 1949, len potvrdzuje vtedajšiu zraniteľnosť osamotenej Západnej únie. Ale ani s vlastnými jadrovými zbraňami bez spojenectva s Amerikou by samotní Európania nedokázali vyvážiť Východný blok bez militarizácie svojich ekonomík v komunistickom štýle. Vytvorenie NATO im umožnilo byť v bezpečí a zároveň sa vyhnúť vnútorným poškodeniam. Boli to konvenčné a najmä jadrové sily Spojených štátov, ktoré odrádzali Moskvu od výpadov voči slobodnej časti Európy. Až spojením a koordináciou síl spoločností Európy a Ameriky v rámci NATO vznikla dostatočná protiváha hrozbe predstavovanej Východným blokom. Z toho vyplýva, že Bruselská zmluva pri zohľadnení kapacít jej signatárov nemohla poskytnúť takú mieru bezpečnosti ako Washingtonská zmluva, ktorá do bezpečnosti Európy zmluvne zapojila severnú Ameriku. Jej podpisom vznikol efektívnejší nástroj zadržiavania komunizmu, aspoň pre Európu.
Harry S. Truman sa pri jej podpise stručne a výstižne vyjadril takto: „Je to jednoduchý dokument, ale keby existoval v roku 1914 a v roku 1939 a keby ho vtedy podporovali štáty, ktoré sú tu zastúpené, verím, že by zabránil aktom agresie, ktoré viedli k dvom svetovým. vojnám“.[5]
Washingtonská zmluva, ktorá nedávno oslávila 57 rokov, upevnila tvoriacu sa rovnováhu síl. Dala štruktúru a zásady fungovania jednému z blokov tvoriacich bipolaritu počas studenej vojny. Nerovnováha plodí nestabilitu, nestabilita prispieva k napätiu a to neprospieva bezpečnosti. Bezpečnosť je primárnym záujmom štátu. Keď ju má zaistenú, rozvíja ďalšie záujmy. Nestabilita, neistota oslabuje, brzdí rozvoj iných ľudských aktivít. Vznik Severoatlantickej aliancie vytvoril najmä Európe priestor pre stabilitu. Priestor pre rozvoj ekonomický, politický, Európa sa mohla integrovať. Európa po stáročiach vzájomných vojen a ich „exportovania“ do zvyšku sveta sa stala bezpečnou.
Ako poznamenáva Margaret Thatcherová, dovolím si jej myšlienku parafrázovať, neboli to európske inštitúcie, teda iba užšie ponímaná európska integrácia, čo zaistilo mier a slobodu Západnej Európe, ale Severoatlantická aliancia na čele so Spojenými štátmi.[6]
Boli aj spory, boli hádky, ale euroamerické spojenectvo pretrvalo, integrácia Európy pokračovala. Pre obe strany Atlantiku bolo výhodné udržať platnosť Washingtonskej zmluvy. Nikto od nej neodstúpil, nikto nebol vylúčený. Pripájali sa ďalšie krajiny. Európe priniesla jednak najlepší model bezpečnosti, aký kedy mala, zabránila predtým storočia sa opakujúcim vzájomným konfliktom a zároveň dala Európe od Spojených štátov záruku spoločnej obrany voči hrozbe zo strany ZSSR, ktorej by sama neodolala, čím ju bezpečnostne posilnila.
Avšak táto zmluva nepriniesla bezpečnosť len transatlantickej oblasti. Hoci primárne v tom zmysle bola sformulovaná. Boli síce zástupné konflikty v rôznych končinách Zeme, ale neprepukla 3. svetová vojna. Svet sa vyhol väčšiemu vojenskému stretnutiu. Zástupné konflikty boli menšie, obmedzenejšie, mali menej účastníkov a spôsobili menšie škody, než by spôsobili komunistické prevraty (čo by mohlo viesť prinajmenšom k občianskym vojnám) alebo priama vojenská agresia zo strany ZSSR voči západnej Európe, ktorá aj po vojne stále ešte patrila k najvyspelejším častiam sveta. Jej obsadenie by prirodzene nevideli Spojené štáty rady. Jednak z ekonomických, politických, teda ideologických, resp. morálnych, ale aj bezpečnostných dôvodov. Pokus o obsadenie západnej Európy by s najväčšou pravdepodobnosťou viedol k celoeurópskemu konfliktu, do ktorého by pravdepodobne boli skôr či neskôr vtiahnuté, na tej či onej úrovni, chtiac-nechtiac aj Spojené štáty. Odstrašenie Sovietov od takéhoto pokusu, teda neobsadenie Európy a sformovanie dvoch v sile rovnocenných blokov, ktoré sa vzájomne odstrašovali, prispelo k stabilnejšiemu vývoju bezpečnostného prostredia. Keby USA nepodpísali silnú zmluvu s tými, čo boli primárne ohrození, svoju bezpečnosť by tým neposilnili, práve naopak. Tým, že ju podpísali, riskovali, že budú musieť ísť do boja za ochranu iných, a práve tým posilnili bezpečnosť svoju a ďalších.
Zmluva o vzájomnej kolektívnej obrane proti agresii, odhodlanie „spoločnými silami brániť slobodu a spoločné dedičstvo a civilizáciou svojich národov, ktoré sa zakladajú na slobode, demokracii a vláde zákona“, súdržnosť a solidarita jej signatárov, pevné vzťahy a úzka spolupráca Európy a Ameriky, priama vojenská prítomnosť Spojených štátov v Európe a napokon aj ich jadrový arzenál, držali ambície Sovietov pri zemi.
Na základe týchto dôvodov si myslím, že táto zmluva nielen ochránila slobodné spoločnosti pred hrozbou totalitarizmu, ale bola aj dôvodom bezpečnosti počas studenej vojny.
Ale táto zmluva nebola len o vojenských aspektoch spolupráce. Medzi vládami a obyvateľstvom krajín severoatlantickej oblasti existovalo, prinajmenšom krátko po vojne, vedomie, pocit, že ich úzka jednota je nielen žiaduca, ale aj prirodzená, že spoločné kultúrne tradície, slobodné inštitúcie a demokratické koncepty, ktoré sa snažili presadzovať a ktoré sú ohrozované, privádzajú ich národy bližšie k sebe nielen pre ich bezpečnosť, ale aj pre ich rozvoj. Samozrejme primárnym a rozhodujúcim dôvodom vzniku Aliancie nebol tento pocit, ale hrozba zo strany ZSSR. Táto blízkosť však dávala nádej (vyjadrenú v preambule a v článkoch 2 a 4), že NATO prerastie núdzu, dôvody, ktoré podnietili jeho vznik.[7]
Zmluva zakladajúca Severoatlantickú alianciu spojila krajiny s príbuznými hodnotovými a kultúrnymi základmi, krajiny čeliace tej istej hrozbe, ktorej by individuálne nedokázali dlhodobo čeliť. Aj pre USA bolo výhodné (s ohľadom na všeobecný pokrok vo vojenských technológiách = väčšia zraniteľnosť i napriek geografickým prekážkam) udržovať výhodný pomer síl aj v oblastiach vzdialených od severnej Ameriky, teda aj a najmä v Európe. Opäť však musím zdôrazniť, že obranné spojenectvo, ktorému pevný základ dala Washingtonská zmluva, umožnilo rozvoj euroamerickej spolupráce nielen v politickej a vojenskej oblasti, ale aj vo sférach ekonomiky, vedy, informácií a kultúry. Krajiny Západu tak získali priestor dokázať, že liberálna demokracia obstojí v konkurencii so socializmom či komunizmom. Sila slobodného spoločenského systému sa napokon markantne ukázala v druhej polovici 80. rokov.
Pri uvažovaní o tom, aký bol prínos Washingtonskej zmluvy k bezpečnosti a mieru počas studenej vojny, je potrebné sa zamyslieť, ako by to vyzeralo s bezpečnosťou bez tejto zmluvy. Niečo som už naznačil. Ak by Spojené štáty nemali obranné záväzky voči Európe a nepomáhali jej nielen ekonomicky, ale najmä vojensky, a nedali by Sovietom jasne najavo, že nenechajú Európu padnúť, bola by s najväčšou pravdepodobnosťou podľahla či už komunistickým prevratom, alebo vojskám. A keby hrozba zvonka časom poľavila, Európa bez angažovanosti Spojených štátov, ponechaná sama na seba, bez hlbšieho politického zjednotenia, čo jej chýba stále, by bola s najväčšou pravdepodobnosťou prinajmenšom rozhádaná, ak nie opäť zmietaná vzájomnými európskymi konfliktami ako v minulosti. Takáto konfliktami zmietaná Európa by svetovej bezpečnosti tiež neprospela.
Nezabúdajme, že ak by sa Sovietskemu zväzu podarilo ovládnuť západnú Európu, ktorej ľudské, surovinové a výrobné kapacity mali nezanedbateľný význam, nielen že by získal lepšie východiskové pozície pri „vysporiadaní“ sa s Američanmi, ale výrazne by sa stenčil tábor odporcov komunizmu. To by oslabilo nielen vojenský, ekonomický, ale najmä politický boj proti tejto skazonosnej totalitnej ideológii. Ak by Západ boj prehral, je takmer isté, že sloboda a demokracia by boli taktiež potlačené.
Je to čisto hypotetická rovina, ale ak by ZSSR ovládol západnú Európu, asi by dlho neváhal pustiť sa do podmaňovania zvyšku sveta. Napokon by asi ťažko zostali uchránení aj Severoameričania, dovtedy relatívne v bezpečí vďaka vzdialenosti. Tak či onak, nasledujúci vývoj by nepriniesol bezpečnosť ani vo svetovom meradle. Určite nie väčšiu, akú umožnila existencia Severoatlantickej aliancie.
POZNÁMKY:
[1] Hoci americký prezident Harry Truman sprvu z časti pokračoval v odkaze svojho predchodcu, politika ZSSR, ktorú vnímal s jasnou mysľou nezahmlenou únavou z ťažkej choroby, a osobným vzťahom k jej autorovi, ho presvedčila, že fakt potrebnosti aktívnej medzinárodnej angažovanosti Spojených štátov sa po 2. svetovej vojne nezmenil. Kissinger o prezidentovom neskoršom náhľade na ZSSR píše: „Truman chápal vznikajúci zápas medzi USA a ZSSR ako súperenie dobra so zlom, nie ako záležitosti sfér vplyvu“. KISSINGER, H. Umění diplomace. Prostor, Praha, 1999, s. 462.
[2] FIDLER, J., MAREŠ, P.: Dějiny NATO. Paseka, Praha, 1997, s. 33.
[3] PETRUF, P.: Atlantická poistka. Vydavateľská a informačná agentúra Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Bratislava, 2000, s. 17.
[4] Na strane Západu bola vždy požiadavka najvyššej kvality a pokiaľ možno čo najnižších početných stavov, v ktorých sa vyvažovala požiadavka bezpečnosti s ekonomickými možnosťami. Na strane Východu zase fetišizácia kvantity, daná vlastne celým učením marx-leninizmu, podľa ktorého kvantita sa na určitej úrovni mení v kvalitu, a preto nie je treba sa kvalitou zvlášť zaoberať. Vzhľadom k tomu, že tento kúzelnícky trik v realite nefungoval, udržali demokratické krajiny svoju nezávislosť a v konečnom dôsledku dokázali nad hrubou silou zvíťaziť. FIDLER, J., MAREŠ, P.: Dějiny NATO. s. 30-31.
[5] TRUMAN, H. S. In: FIDLER, J., MAREŠ, P.: Dějiny NATO. s. 41.
[6] THATCHEROVÁ, M.: Umění vládnout. Prostor, Praha, 2003, s. 286.
[7] Pozri Text of the Report of the Committee of Three on Non-Military Cooperation in NATO. [Text Správy výboru Troch o nevojenskej spolupráci v NATO]. Schválená 13. decembra 1956 v Bruseli. Dostupné na: [18.6.2006].
|
|
|
|
|
Print