Od 11.9.2001 si aktéri medzinárodných vzťahov aj ich vnútorné štruktúry kladú otázku, ako čeliť hrozbe terorizmu, a ako sú ich schopnosti v súlade s týmto úsilím. Pokúšajú sa prispôsobiť a formulovať svoju odpoveď.

Po krátkom súzvuku medzi Európou a Spojenými štátmi v prvých týždňoch po útoku na WTC a Pentagon, kedy sa zdalo, že spojenci zo studenej vojny sa aj novej hrozbe postavia v spojenectve formulujúc spoločnú stratégiu, sa začali pri v pohľade na tento problém a vhodnú reakciu naň črtať isté rozdiely, ako súčasť širšieho trendu, čo v spojení so sporadickou búrlivou rétorikou z oboch strán, podľa niektorých znamená, že spoločná euro-americká stratégia proti terorizmu nie je ani žiaduca, ani možná. Po piatich rokoch je vhodný čas premyslieť prípadnú revíziu.

I keď v realite nie je možné bojovať proti tejto hrozbe osve, oddelene od ostatných a mimo kontextu vývoja bezpečnostného prostredia a formulovanie spoločnej stratégie je neoddeliteľne spojené s celou dynamikou transatlantických vzťahov, vývojom ich aktérov, a medzinárodným dianím, pre účely tejto eseje bude v zornom uhle autora iba hrozba terorizmu. Táto esej nemá ambíciu byť analyticky dôsledná a kvôli obmedzenému priestoru a komplikovanosti témy prepojenej s množstvom ďalších otázok, pracuje s istou mierou zjednodušenia.


Dnešný terorizmus a minulé hrozby –nóvum i podobnosť

V prvom rade je nutné zdôrazniť, že existuje rozdiel medzi prejavom a zdrojom hrozby, čo sa v prípade „dnešného terorizmu“ často nerozlišuje. No správne pomenovanie a poznanie nepriateľa je nevyhnutné pre voľbu účinnej odpovede. Nepriateľom, hrozbou - podobne ako ňou v čase studenej vojny nebol masívny útok, útočná činnosť, ale jej potenciálny zdroj – Sovietsky zväz s jeho „komunizmom“ aj pri aktuálnej hrozbe - nie je „terorizmus“ – prejav hrozby, ale jeho nositeľ, zdroj. Teda v prípade uvažovania o tejto hrozbe musíme jednak študovať jej prejav a tiež jej zdroj.

Kontinuita, podobnosť hrozby

Dnes najobávanejšia hrozba – medzinárodný terorizmus v sebe inherentne zahŕňa zmenu i kontinuitu. Kontinuita v porovnaní s terorizmom, s ktorým sa svet stretával v minulosti, je v tom, že aj v prípade dnešného terorizmu, ide o činnosť, techniku, metódu, nástroj v rukách jednotlivcov či organizácií, využívajúcim prekvapivo páchané násilie, teda je to prostriedok na dosiahnutie cieľa, na vynútenie nejakej zmeny. Hoci neexistuje všeobecná definícia, väčšinovú podporu má uznanie, že ide o šokujúce útoky na civilné obyvateľstvo s cieľom vyvolávať strach a tak tlak na presadenie cieľov.

Druhá dimenzia kontinuity oproti minulosti je v onom zdroji tejto hrozby, teda nositeľovi, ktorý aktuálne využíva teroristický spôsob boja. Dnes sú ním militantní islamisti - fanatickí prívrženci novej radikálnej ideológie, opäť protizápadne orientovanej, a s viacerými črtami vlastnými totalitným ideológiám – nacizmu a marxizmu-leninizmu, resp. komunizmu.

Títo majú s vodcami totalitarizmov 20. storočia spoločnú nenávisť a nezmieriteľnosť s liberálno-demokratickým zriadením a hodnotami západných spoločností.

Stúpenci totalitných ideológií vinili slobodné spoločnosti „Západu“, reprezentované najmä anglosaským svetom, z egoizmu, hrabivosti, chytráckosti, aj zbabelosti, skazenosti – amorálnosti, arogancie a imperializmu, sprisahania a pripisovali im zodpovednosť za všetko zlé, čo postretlo ich referenčné obyvateľstvo, etnikum, či triedu (nemecký národ alebo robotnícku triedu). Nárokujúc si poznanie absolútnej pravdy liberálno-demokratickým krajinám prognózovali zánik, porážku v súboji s vôľou, vierou, čistotou, odvahou, sebaobetou na ich strane, podložený nejakým vyšším zákonom, zákonom prírody, či Dejín. Obhajovali sa akýmsi vznešeným poslaním, ktorého napĺňanie údajne nepodlieha žiadnym obmedzeniam. Sľubovali revolučnú, totálnu zmenu, očistenie, koniec Dejín, dokonalosť. Tieto ideológie mali expanzívny charakter. Pre svoje potvrdenie sa potrebovali šíriť a jej nositeľov nemohlo uspokojiť nič než absolútne víťazstvo, totálne naplnenie svojho manichejistického posolstva.

V prípade militantného islamizmu ide konkrétne, parafrázujúc jeho nositeľov, o zastavenie šírenia nákazy bezbožnosti, odpadlíctva, úpadku do moslimského sveta, odstránenie tyranie v podobe sekulárnych režimov, vplyvu a dominancie Západu, zjednotenie moslimov, návrat ich pôvodnej slávy, obnovenie Božej vlády nad zemou, čiže bezpodmienečné podriadenie spoločnosti božím zákonom, jej oslobodenie pravou, čistou vierou.

Tieto v skutku nadpozemské ciele podľa stúpencov tohto „učenie o spáse“ ospravedlňujú použitie akýchkoľvek metód a prostriedkov ich presadenia a keďže, ako tvrdia militantní islamisti, tí, čo si neoprávnene uzurpujú moc, ktorá patrí Bohu, no pre svoju skazenosť a slepotu to neuznajú, sa jej nevzdajú dobrovoľne, musia byť porazení v ozbrojenom boji.

Hoci sú tieto ciele bezprostredne zamerané na územia aktuálne obývané moslimami, teda voči režimom na Strednom východe a v juhovýchodnej Ázii, hlavným „zdrojom zla“, proti ktorému je ich „svätou povinnosťou“ bojovať, zostáva Západ.

Al-Kaidá – svetová sieť militantných islamistov a najviditeľnejšie stelesnenie tejto ideológie, súčasne považovaná za jej formulátora sa situuje do pozície pomstiteľa (za údajné znesvätenie moslimskej arabskej pôdy, spiknutie kresťanov a židov a krivdy, ktoré boli a sú spôsobované moslimom, za dlhodobú nespravodlivosť voči moslimskému svetu) ochrancu (pred údajným vykorisťovaním a útlakom, pred nákazou moslimov v podobe úpadku šíreného zo Západu) a vykonávateľa Božej vôle predstavovanej trestaním rúhania sa, bojom proti odvracaniu sa od viery alebo falošnej viere, proti nevercom a ich porážka, a nastolenie islamského poriadku na celom svete, globálnym presadením sa islamu a jeho prijatím celým ľudstvom.

Jej myšlienky dnes pôsobia i bez priameho kontaktu so zdrojom a vykonávateľmi teroristických útokov sú aj radikáli, ktorí existujú izolovane bez priameho napojenia na Al-Kaidu v rámci moslimských komunít v Severnej Amerike alebo Európe, no napojení na ňu nepriamo – myšlienkovo, stotožňujúc sa s jej programom.

Niektorí preto v prípade militantného islamizmu okrem alternatívneho pojmu „globálny džihádzizmus“ používajú na označenie tejto militantnej ideológie aj pojem „alkaidizmus“.

Zmena, nóvum hrozby

Aspekt zmeny pokiaľ ide o zdroj hrozby spočíva, ako už naznačujú vyššie načrtnuté ciele, v dominancii náboženského prvku v ideológii militantných islamistov, ktorý vytvára väzbu na transcendentno, a jej stúpencov vedie k ochote, či dokonca túžbe obetovať sa pre jej ciele. Toto nábožensko-extrémistické pozadie okrem spoločnej nenávisti a nezmieriteľnosti s liberálnodemokratickými hodnotami zahŕňa aj neznesiteľnú frustráciu zo západného sekularizmu, či všeobecnejšie kultúrneho modernizmu.

Nóvum súčasného terorizmu, či teroristickej činnosti radikálnych islamistov súvisí s týmto nábožensko-extrémistickým pozadím a tkvie v tom, že dnes už nositeľ terorizmu nepožaduje od terča útoku iba, aby nejako konal alebo od niečoho upustil (ako to bolo napr. v prípade teroristických skupín ETA alebo IRA), ale vyjadruje odpor k celému medzinárodnému usporiadaniu a ambíciu ho totálne zmeniť, pričom pôsobí na teritoriálne neobmedzenom území. To vyplýva z vlastnej predstavy o živote a spoločnosti, ktorej ústredným prvkom nie je človek, ale Boh. S tým ide ruka v ruke ďalšia odlišnosť od teroristické prostriedky využívajúcich skupín z povojnovej Európy, ktorá spočíva v jeho masovosti, plošnosti a brutalite.

Druhá dimenzia zmeny tejto hrozby oproti minulosti teda je, zjednodušene povedané, stelesnená v globálnych cieľoch a globálnom pôsobení. Dnešná dominantná hrozba je iná aj tým, že pôsobí v podmienkach zmenšujúceho ho sa, inak povedané - globalizujúceho sa sveta a intenzívneho technologického rozvoja, ktorého produkty sú zároveň všeobecne dostupnejšie, čo rozširuje možnosti teroristov a robí výsledky ich pôsobenia potenciálne ničivejšie.

Mobilizačný potenciál militantného islamizmu

Nezdá sa byť prehnané konštatovať, že tak ako vo veľkých konfliktoch 20. storočia aj teraz ide o súboj navzájom si odporujúcich filozofií spojený s paralelným zápasom o vplyv na dianie, usporiadanie, podobu medzinárodného poriadku. Vzhľadom na to, že v tomto konflikte liberálno-demokratickej západnej komunity a militantných islamistov proti sebe stoja na jednej strane demokratické štáty, a na druhej jednotlivci, resp. skupiny, neštátni aktéri je zo strany radikálov logický asymetrický spôsob boja a zameranie sa na civilné obyvateľstvo, stručne povedané, voľba terorizmu. Nie je bez zaujímavosti, že útoky na civilné obyvateľstvo sú v ich prejavoch ospravedlňované tým, že v demokratických štátoch si občania volia vlády a teda zodpovedajú za ich politiku.

Militantní islamisti, resp. Al-Kaida hoci interpretujú svoje aktivity ako boj za moslimov a vec islamu, majú v moslimskom svete len menšinovú podporu. Väčšina populácie odmieta teroristické metódy, hoci časť ich politickej message obyčajných moslimov oslovuje. Rezonuje v nich hľadanie vinníka za ich ťažkú sociálnu situáciu, nespokojnosť s politikou ich režimov, korupciou a zneužívaním moci, odpor k západnej vojenskej angažovanosti na Strednom východe, pretrvávajúci izraelsko-palestínsky konflikt, resp. pocit krivdy s tým spájaný.

Nezdá sa, že by sa militantný islamizmus mohol stať všeobecne akceptovateľnou reprezentáciou moslimskej populácie. Jednak násilie, ktoré produkuje a ktoré sa dotklo aj moslimského obyvateľstva, nie je väčšinovo prijímané, a súčasne dobrú pozíciu majú menej radikálne, či umiernené islamizačné prúdy, ktoré konkurujú Al-Kaide v zastupovaní moslimov a snažia sa reflektovať verejnú objednávku na pomoc a riešenie sociálnych problémov, ukončenie blízkovýchodného sporu a vznik Palestínskeho štátu, odmietanie vojenských aktivít USA v regióne Stredného východu, resp. na moslimami obývanom území vo všeobecnosti, poskytnutie istej hodnotovej stability, oslabenie cudzích vplyvov príklonom k islamským hodnotám. V prípade zlyhania týchto prúdov, radikalizácie populácie by však podpora militantom a Al-Kaide, resp. jej myšlienkam mohla vzrásť.


Pohľad a prístup Európy a Spojených štátov

Napriek úspešnosti spoločného koordinovaného postupu Severoameričanov a Európanov v čase studenej vojny, neexistuje ani po piatich rokoch od 11.9. spoločná stratégia boja proti terorizmu.

I keď treba zdôrazniť neabsolútnosť a existenciu vnútornej nejednotnosti (heterogenity) pohľadov na medzinárodné problémy a postojov k ich riešeniu tak pri Európanoch ako aj v USA, isté rozdiely medzi týmito dvoma entitami existujú a prenášajú sa aj na pohľad a prístup k terorizmu.

Rozdiely sa vo všeobecnosti týkajú úlohy a účinnosti vojenskej sily v medzinárodných vzťahoch, medzinárodného práva, medzinárodných organizácií a multilateralizmu vo všeobecnosti. Hoci tieto rozdiely nie sú fundamentálne, teda neexistuje tu úplný príklon k vojenskej sile na jednej strane alebo jej zásadné vylúčenie na druhej a obe strany sa takmer nelíšia v pohľade na potrebu efektívnych medzinárodných organizácií a dodržiavania medzinárodného práva a jeho aktualizácie, predsa však v závislosti od konkrétnych prípadov, ich kontextu a stávajúcej domácej vlády sa prejavujú sklony premenlivej intenzity. Na americkej strane v prospech vojenskej sily, ochoty obísť medzinárodné právo, a konať aj unilaterálne. A v prípade Európy zase v prospech nevojenských riešení, dôrazu na diplomaciu, medzinárodné právo a medzinárodnú akceptáciu. Omylom by však bolo, interpretovať ich za neprekonateľné či spoluprácu znemožňujúce.

Za rozhodujúce pre formuláciu spoločnej stratégie je možno považovať zhodu v identifikovaní terorizmu ako najvážnejšej a najnaliehavejšej hrozby. Zhoda tiež panuje v tom, že aktuálne dominantný globálne realizovaný terorizmus je spojený s náboženským extrémizmom. Tretím styčným bodom je, že Američania a Európania sa zhodnú na tom, že „širší Stredný východ“ predstavuje pre oboch oblasť spoločných záujmov, a na potrebe dlhodobej stratégie, angažovanosti, partnerstve s umiernenými krajinami. Obe strany hovoria o potrebe širšej škály nástrojov v boji proti terorizmu. Rozdiely, ktoré existujú, sú skôr v podobe mierne odlišných predstáv, dôraze. V istých bodoch sú však dokonca komplementárne.

Európsky pohľad

Európania nazerajú na teroristické útoky ako na zločin, sociálno-patologický prejav sfanatizovaných frustrovaných jedincov. Svoj súčasný bezpečnostný stav hodnotia ako mier. Hovoria, že terorizmus je dôsledkom komplexných príčin, akými sú tlaky modernizácie, sociálne, politické a kultúrne krízy, odcudzenie mladých ľudí vytrhnutých z tradičných väzieb, ako dôsledku modernizácie, vrátane sťahovania z vidieka do miest, či imigrácie do cudzích spoločností a s tým spojených sociálno-ekonomických a psychologických problémov.
Rozšírený je názor, že značný podiel na útokoch má necitlivá zahraničná politika USA, najmä ich vojenská angažovanosť na Strednom východe a intenzívna podpora Izraela.

Podľa Európanov vyššie zmienené vzájomne spolupôsobiace faktory podporujú radikalizáciu spoločnosti a v kombinácii s postkoloniálnymi traumami, a renesanciou náboženstva, resp. jej dôsledkami v podobe sformovania sa aj radikálnych prúdov, v niektorých prípadoch, najmä v prostredí islamu, produkujú militantných extrémistov.

Americký pohľad

Spojené štáty považujú 11. september za akt vojny, nie zločin a vidia v tom premyslený zámer, nie zúfalstvo, preto sa cítia byť vo vojnovom stave. Američania tvrdia, že chudoba neurobí z chudobných ľudí teroristov a zabijakov. Priznávajú však, že chudoba, korupcia môžu spôsobiť zraniteľnosť slabých štátov voči teroristickým sieťam operujúcim v rámci ich hraníc.

Príčinu terorizmu vidia v radikalizme nábožensky netolerantnej skupiny ľudí zastrešenej ideológiou militantného islamizmu, ktorá je deformovaným výkladom islamu použitým na obhajovanie konania v prospech cieľov jej nositeľov, možno celkom úprimne považujúcich tieto za vôľu božiu, ktorú sú povinní presadiť a ktorá ich oprávňuje využiť násilné metódy.

Jednoduchšie povedané, zdroj terorizmu vidia vo fanatizme nábožensko-kultúrne netolerantnej skupiny, ktorá túto neznášanlivosť, stotožňujúc ju s božím záujmom premyslene rozširuje a cieľavedome využíva na presadenie seba a svojich predstáv o spoločenskom usporiadaní a svetovom poriadku, ktoré sú v úplnom rozpore s liberálno-demokratickými hodnotami a zriadením, a tie aj preto musia byť zničené.

Európsky prístup

Európania dlhodobo zdôrazňujú sústredenie na vnútornú bezpečnosť – obranu proti terorizmu vidia najmä v kompetencii doma pôsobiacich bezpečnostných orgánov. Napriek náznakom posilnenia vedomia potreby konať sústredene protiteroristicky aj za svojimi hranicami (v línii Európskej bezpečnostnej stratégie), pokračuje prítomnosť tohto pohľadu na európskom kontinente. V tomto kontexte teda Európa v boji proti terorizmu zdôrazňuje nástroje ako polícia, súdy, tajné služby, samozrejme s dimenziou medzinárodnej spolupráce. Európa sa teda primárne zameriava na prekazenie útoku, zadržanie osôb a rozklad skupín, ktoré prenikli na jej územie.

Pokiaľ ide o pôsobenie navonok - európsky prístup je, zdá sa, typický sústredením sa na nenásilné, najmä civilné prostriedky, diplomaciu, hospodárske stimuly, možno povedať, širšie chápanú „mäkkú silu“. Býva označovaný za zdržanlivý, opatrný, zmierlivý či dokonca apatický.

Európa je rozdelená v tom, za akých okolností je už použitie vojenských nástrojov nevyhnutné a či vôbec môžu byť voči hrozbe terorizmu účinné. A hoci takýto pacifistický postoj, či tendencia nie je vlastná všetkým európskym krajinám, a nie je ani oficiálnou politikou Európskej únie, istý sklon k tejto pozícií u niektorých štátov existuje a v niektorých momentoch jej vplyv nie je vôbec okrajový, čo spôsobuje, že EÚ je vnútorne nejednotná a preto nerozhodná a pôsobí zdržanlivo, neaktívne, preferujúc iné riešenia zväčša jemného charakteru.

Európa, vychádzajúc zo svojho pohľadu, zdôrazňuje v boji proti hrozbe terorizmu boj proti chudobe, sociálnej exklúzii, riešenie dlhodobých otvorených alebo zmrazených konfliktov vo vnútri alebo medzi štátmi, podporu zlyhávajúcich inštitúcii štátu v prípade rozpadu štátneho systému, vrátane obnovenia poriadku, ak územie kontrolujú nelegálne skupiny a organizovaný zločin.

Európa uznáva kauzálnu súvislosť medzi demokratickým zriadením a bezpečnosťou, mierom. No v porovnaní s politikou USA je v tomto smere menej ambiciózna a hoci si zakotvuje podporu demokratickým a liberalizačným reformám, nekladie na nich v praktickej realizácií dôraz, ktorý by vyžadovali, preferujúc udržania stability a kooperatívnych vzťahov s dotknutými štátmi. Reformne sa sústreďuje najmä na ekonomiku partnerských krajín, zdôrazňuje dodržiavanie ľudských práv, najmä osobnej slobody, rozvoja dobrého vládnutia, vlády zákona, reformy súdnych systémov, a bezpečnostného aparátu, rozvoj regionálnej spolupráce, podporu riešenia praktického života sa týkajúcich problémov – ako dostupnosť vody, vzdelávania, rozvoj podnikania, obchodu a dopravnej infraštruktúry.

V boji proti terorizmu kladie teda dôraz na životné podmienky a zdroje nestability – inak povedené – najmä na nástroje rozvojovej pomoci, budovanie partnerstiev, politického porozumenia, podporu obchodu, prevenciu a riešenie konfliktov, udržiavanie a budovanie mieru, rekonštrukciu a obnovu, podpory dobrého vládnutia, inštitúcií a poriadku v zlyhávajúcich štátoch.


Americký prístup

Američania, cítiac sa byť vo vojne, chcú rozvrátiť a zničiť teroristické organizácie priamym a nepretržitým konaním, používajúc všetky články národnej i medzinárodnej sily. Zdôrazňujú „zamestnávanie“ či elimináciu teroristov v zahraničí, zničenie ich zariadení a priestoru pôsobenia, prípadne odstránenie režimov, ktoré ich podporujú. Nezanedbávajúc ani domáce bezpečnostné opatrenia, preferujú aktívnu obranu.

Americký prístup býva charakterizovaný ako rozhodný, silový (pripúšťajúci vojenskú silu ako jeden z kľúčových nástrojov) zdôrazňujúci nezávislosť vlastného konania a flexibilitu pri použití sily, čo zahŕňa aj požiadavku na zmenu medzinárodných pravidiel týkajúcich sa jej nasadenia.

Americký prístup tiež obsahuje podporu reforiem v problémových regiónoch, najmä na Strednom východe, no v porovnaní s európskym je odvážnejší, zahŕňa úsilie o aktívne šírenie demokracie, ako nástroja podpory mieru a bezpečnosti a to aj odstránením diktátorských režimov (treba dodať, že aj USA volia opatrnosť pri kritike vnútropolitických pomerov v štátoch dôležitých pre protiteroristickú koalíciu).

Niektoré hlasy v Európe, i keď nie len tam, spochybňujúce životaschopnosť demokratického modelu v islamských krajinách a oprávnenosť západných krajín vyvíjať na nich v tomto smere tlak, rezolútne odmietajú násilne zmeny režimov, a označujú americký prístup za agresívny, destabilizačný a rizikový.

Podľa Spojených štátov, keby sa vyriešili socio-ekonomické problémy a konflikty, na čo kladie dôraz Európa, a čo Američania podporujú, možno by to viedlo k redukcii celkovej príťažlivosti a legitimity militantného islamizmu, či siete Al-Kaida, no nepriateľstvo radikálov k liberálnodemokratickému systému a ich ochotu k pokračovaniu útokov by to neobmedzilo. Preto sa treba rozhodne angažovať v ich prenasledovaní a „sťahovaní z obehu“.

Američania sa teda skôr spoliehajú na nástroje ako vojenská sila, vo vnútri i vonku aktívne tajne služby, šírenie demokracie. Chcú eliminovať tých, ktorí teroristické činy vykonávajú, podnecujú a podporujú, radikálnu ideológiu poháňajú a propagujú, osoby, ako aj organizácie a ich podporovateľov.

Dimenzie a nástroje spoločnej stratégie

Útoky na Spojené štáty 11.septembra 2001 neznamenali sformovanie sa nového nepriateľa, ten tu už pôsobil 10 rokov, a svoje korene má ešte hlbšie v minulosti, ale boli jeho prejavom v rozsahu, ktorý nemožno prehliadnuť a ktorý okrem povzbudenia k podobným útokom na strane radikálov, vyvolal na strane západných krajín požiadavku novej stratégie obrany. Intenzívnejšie na strane USA, ktoré ako už naznačili vyššie uvedené skutočnosti, pristúpili k tejto hrozbe aktívnejšie.

Paradoxne, vyššie uvedené rozdiely medzi USA a Európou by nemali byť nazerané ako protikladné, ale ako potenciálne obohacujúce. Ich spojením do jedného rámca sa rozšíri škála nástrojov, čo vybaví jej disponentov možnosťou efektívnejšej reakcie.
Pre formulovanie spoločnej stratégie je nevyhnutné, aby jej účastníci uznali, že tu existuje konflikt – prebieha útok od skupiny, opatrne to možno nazvať hnutím, militantných islamistov proti západným spoločnostiam.

Podobnosť v zdroji hrozby s minulými dovoľuje hľadať isté paralely odpovede naň. Expanzívna hrozba v podobe radikálnej ideológie militantného islamizmu manifestujúcej sa v forme globálne pôsobiaceho terorizmu podobne ako totalitné ideológie vyžaduje kombináciu silových-vojenských, ako aj nevojenských, civilných, nenásilných nástrojov, možno povedať „tvrdú silu“ aj „mäkkú silu“, široký rad ekonomických, rozvojových a komunikačných nástrojov, boj v teréne aj boj v rovine ideí, doma aj v zahraničí, medzinárodne koordinovaný, iniciatívnosť preferujúci prístup.

Spoločná euro-americká stratégia sa prirodzene týka primárne vonkajšieho pôsobenia, no nedovolím si v súvislosti s témou, nespomenúť domáce opatrenia. Prirodzene, aj pri nich je medzinárodná spolupráca, výmena informácií a skúseností žiaduca. Vnútornú bezpečnosť proti terorizmu zaisťujú najmä tajné služby, polícia, súdy, ale aj iné štátne orgány, najmä orgány civilnej ochrany, a tiež mimovládny sektor. Predstavuje ich rozkrývanie radikálnych skupín, bránenie útokom, vstupu rizikovým osobám prostredníctvom vízovej politiky a ochrany hraníc, rozvoj civilného krízového manažmentu, vzdelávanie a príprava obyvateľstva na prípad teroristického útoku s cieľom minimalizácie jeho následkov. Na význame získava aj potreba práce s vlastnými potenciálne problémovými komunitami, projekty v kompetencii školstva a mimovládnych organizácií zamerané na prelamovanie kultúrnych bariér, predsudkov, a posilňovanie medzikomunitného porozumenia.

Nepostrádateľnosť hrubej sily

Podobne ako zarytí nacisti alebo komunisti, si ani militantní islamistickí radikáli nemôžu dovoliť uzavrieť mier a trvalo koexistovať s viac-menej úspešným – tak z hľadiska miery reflexie požiadaviek občanov v politike vlády, ako aj v sociálno-ekonomickej oblasti – modelom, ktorý prinajmenšom z hľadiska výsledkov predstavuje lákavú alternatívu ich predstave o živote a spoločnosti. Súčasne by tak popreli sami seba, svoju radikálnosť, ideológiu v argumentácii aj cieľoch.

Využitie hrubej sily proti nekompromisnému protivníkovi sa javí byť nevyhnutné. Preto i stratégia proti islamistickému terorizmu by mala zahŕňať uplatnenie vojenských nástrojov od bezpilotných bojových prostriedkov, cez špeciálne jednotky v časovo i rozsahom obmedzených, vysoko konkrétnych operáciách, až po materiálnu či odbornú pomoc vládam, zápasiacim s militantmi na svojom území, všetky zamerané na zadržanie alebo likvidáciu osôb, skupín, alebo základní, spojených s teroristickou činnosťou.

Hoci pravdepodobnosť veľkých protiteroristicky zameraných operácií v podobe obsadenia krajiny a zmeny režimu, ako to bolo v prípade Afganistanu, sa zdá byť v budúcnosti málo pravdepodobná, táto možnosť nemôže byť v stratégii vylúčená.

Veľkú úlohu zohrávajú vojenské prostriedky, hoci nie v obvyklom význame tvrdej sily, ale v službách stabilizačných a mierových misií v rámci prevencie konfliktov, ich ukončenia, obnovy a udržania mieru, či v prípade presadenia poriadku v zlyhávajúcich štátoch, teda v oblastiach, kde vnútorný chaos a bezvládie vytvárajú zázemie pre teroristické skupiny.

Afganistan (z istého uhľa pohľadu to platí aj pre Irak) ukázal potrebu efektívnej vojenskej sily aj dlhodobých stabilizačných misií. No tak ako Afganistan neprestane byť nestabilnou a rizikovou krajinou, v ktorej sa ukrývajú a cvičia teroristi bez ich eliminácie a presadenia bezpečnosti prostredníctvom vojenskej sily, nebude takou ani bez rozvoja povzbudeného politicko-ekonomickými reformami a pomocou zo zahraničia.

Systémová prevencia – nevojenské aspekty boja proti dnešnému terorizmu

Nepochybne okrem represívneho komponentu v zmysle prenasledovania islamistických militantov, ich zadržaní alebo likvidácii, narúšania ich väzieb a sietí a ničenia výcvikových a inštruktážnych základní, si účinná stratégia vyžaduje systémovú prevenciu zázemia a podpory pre tieto radikálne skupiny v podobe riešenia dlhodobých i aktuálnych problémov a konfliktov, ktoré sú s výrazným posilnením tohto fenoménu po skončení studenej vojny spojené – od sociálnych problémov, cez blízkovýchodný konflikt až po podporu ekonomických a politických reforiem, liberalizácie.

Pravdou je, že masová chudoba, obrovské sociálne rozdiely v rámci krajín i medzi susedmi, nedostatočné vzdelanie, nezamestnanosť, populačná explózia, ekonomický úpadok, korupcia a násilné alebo naopak nestabilné, zlyhávajúce režimy pôsobia spoločne a vytvárajú živnú pôdu pre extrémistické ideológie. Práve tam získavajú radikáli rôzneho druhu najväčšiu podporu a verbujú prívržencov. Chudobná mládež na predmestiach veľkých miest nevidiac pred sebou svetlú perspektívu je najbohatším loviskom aj pre islamských fundamentalistov. Napriek tomu však chudoba nie je jedinou ani hlavnou príčinou násilného správania či terorizmu. Atentátnici z 11.9. boli vzdelaní a ekonomicky zabezpečení. Medzi podnety k radikalizmu môžu patriť i kultúrna a hodnotová dezorientácia, pocit poníženia, nejasné alebo odmietané predstavy o budúcnosti, spretrhanie tradičných rodinných väzieb, opustenie pôvodného spôsobu života, sklamanie z politiky.

Avšak ani to nestačí bez existencie „východiska“ v podobe vysvetľujúcej ideológie ponúkajúcej jednoduché riešenia. Medzivojnový vývoj v Nemecku je príkladom, ako sociálne ťažkosti v kombinácii so sklamaním z domáceho politického status qou (Weimarskej republiky) a pocitom krivdy (za výsledky 1. svetovej vojny) môžu byť zneužité radikálnou skupinou. Adolf Hitler a jeho spoločníci využívajúc nacionálno-socialistickú, antisemitskú argumentáciu využili tieto problémy na svoju popularizáciu. Ideológiou obviňujúcou za problémy v Nemecku vonkajšie sprisahanie, zdôrazňujúcou vyvolenosť nemeckého národa a jeho poslanie nastoliť nový poriadok, získal podporu na vzostup k moci a následne sa prejavil militantne.

No i keď by na nemeckú spoločnosť mimoriadne ťažko nedoľahla hospodárska kríza nacisti so svojou ideológiou by pravdepodobne dokázali získať istú verejnú podporu inými aspektmi svojej filozofie – nenávistné myšlienky voči vybranému nepriateľovi, ktorý môže za všetko zlé, nutnosť brániť sa, nadradenosť a predurčenosť na uskutočnenie revolučnej zmeny na základe vyššieho zákona.

Veľkú úlohu tu zohral všeobecný fenomén, ktorý Hanah Arendt popísala ako politicky indiferentné, hoci v prospech veľkých ideí náchylné, „atomizované a individualizované masy“, ako dôsledku náhleho opustenia starých tradícií bez ukotvenia sa v nových. „Masový človek“ v jej zhodnotení koreňov totalitarizmu stratil záujem o vlastné blaho, zostal zatrpknutý, znenávidel existujúci systém, nezaujímal sa o každodenný život, ale o „ideologické otázky dôležité pre budúce storočia“. Takýto ľudia sa „náruživo primkli k tým najabstraktnejším pojmom ako smerniciam pre život a k všeobecnému opovrhovaniu tými najzákladnejšími pravidlami zdravého rozumu“.

Uvedený pocit krivdy a sklon pre jednoduché, radikálne riešenia by však v prípade lepšej socio-ekonomickej situácie, a rozumnejšej politiky mocností voči Nemecku, oslabujúc domáci pocit krivdy, nemuseli byť tak intenzívne. Nacisti by možno zostali len okrajovou skupinou bez možnosti prerodu v katastrofu produkujúci totalitarizmus.

Možno poučenie z tohto vývoja viedlo po druhej svetovej vojne okrem denacistifikácie a demokratizácie aj k spusteniu Marshallovho plánu, teda programu socio-ekonomickej obnovy zničenej Európy, ktorá sledovala aj zabránenie radikalizácii sa spoločnosti v dôsledku ekonomických problémov a tak obmedzenie politickej podpory pre komunistické strany, ktoré sa z podstaty svojho učenia zameriavali na sociálne strádajúce obyvateľstvo. Tým sa prispelo k zastaveniu komunistickej expanzie. Tento projekt bol neskôr nasledovaný hospodárskymi stimulmi a tlakom na dodržiavanie ľudských práv a vnútorné premeny priamo vo Východnom bloku, paralelne s NATO a vojenskou silou v úzadí plniacimi úlohy silového zadržiavania a odstrašenia.

Z týchto dôvodov by ekonomická a rozvojová pomoc mali byť súčasťou boja proti teroristickej hrozbe zamerané na minimalizovanie radikalizácie spoločnosti, redukciu podhubia a motivácie rozširovať rady militantov. V rámci stratégie bude treba uplatniť a koordinovať rozvojovú a obchodnú politiku aj v smere uskutočňovania demokratizačných a liberalizačných zmien v politike aj ekonomike prijímajúcich štátov regiónu.

Podporovať je treba rôzne úrovne integrácie a prepojenia oblastí na východ a juhovýchod od Európy so Západom, napomáhanie riešeniu sociálnych a politických problémov a konfliktov predovšetkým v moslimskom svete, špecificky regiónu širšie ponímaného Stredného východu.

Stratégia by mala mať ambíciu pomôcť zastaviť prehlbovanie úpadku tohto regiónu, podporiť socio-ekonomické reformy, politickú liberalizáciu, a politickú a občiansku participáciu, pomôcť transformovať tamojšie spoločnosti do podoby pluralitných, demokratických a rozvíjajúcich sa krajín s vlastnými politicko-ekonomickými špecifikami ako pilierov svojej nábožensko-kultúrnej identity posilňujúcimi spoločenskú spokojnosť a stabilitu pri súbežnej integrácii sa do globalizujúceho sa sveta.

Stratégia by nemala viesť k mechanickému presadzovaniu jednotného modelu, ale podporovať diskusiu a tvarovanie jeho podoby tak, aby nebol v zásadnom rozpore s islamskými princípmi, ale v súlade s podporou umiernených prúdov, rešpektujúc miestne špecifiká pri zachovaní trendu väčšej participácie, rozvoja občianskej spoločnosti, dobrého spravovania vecí verejných, podpory liberalizácie a plurality politického života.

Pre účinný boj s terorizmom bude treba prispôsobiť medzinárodné právo, aj medzinárodné organizácie vrátane širšieho prepojenia ich aktivít. Narúšanie finančných tokov a obchodov, z ktorých získavajú prostriedky nie je menej dôležité ako iné opatrenia.

Nevyhnutné v tomto konflikte je diplomatické úsilie zamerané na získavanie podpory pre boj proti terorizmu, jednotlivé kroky a projekty a budovanie dlhodobejších partnerstiev.

Stratégia musí obsahovať úsilie o riešenie otvorených konfliktov najmä toho izrealsko-palestínskeho, a stabilizáciu a rekonštrukciu krajín, ktoré sa stali objektom vojenských intervencií. Pokrok v Afganistane a Iraku, ktorých ťažkosti spolupôsobia na pocit odporu voči západnej politike, majú vysoký motivačný potenciál pre zapojenie sa do ťaženia Al-Kaidy proti Západu, a je preto dôležitý tak pre USA ako aj Európu bez ohľadu na pôvodné nezhody.

Súčasťou stratégie musí byť aj boj vo sfére idey, ktorý sa sústredí na delegitimizáciu konceptu militantného džihádizmu a deformovaného výkladu Koránu. Zvážiť by sa mala podpora umiernených islamizačných prúdov ako alternatívy radikalizmu. Rozvinuté by mali byť opatrenia na podporu civilizačného dialógu a porozumenia, kultúrnej a vedomostnej výmeny, tvorby a propagácie pozitívnych príkladov medzikultúrneho spolužitia.

Potreba aktívnosti

Dôležitou črtou spoločnej stratégie by mala byť aktívnosť boja. Liberálno-demokratické spoločnosti tým, že sú v mnohých aspektoch zložité, charakteristické ochranou slobody – od tej osobnej, cez slobodu prejavu až po slobodu združovania, voľného pohybu osôb, tovaru a kapitálu, priepustnosťou hraníc a v neposlednom rade prepojené a závislé vzájomne i na mnohodimenzionálnej výmene s ostatným svetom, sú veľmi zraniteľné voči teroristickému pôsobeniu a to aj primitívnymi prostriedkami. Teroristické pôsobenie tu má potenciálne najväčší účinok tiež nielen pre mediálne pokrytie, ale pre hodnotu akú tieto spoločnosti pripisujú jednotlivcovi a teda i jeho životu.

Slobodné spoločnosti si nemôžu dovoliť čakať a prijímať útoky nielen pre škody, ktoré tieto spôsobujú priamo, ale aj pre dodatočné škody v podobe sociálnych, zdravotných problémov, ekonomických strát, spôsobených pocitom ohrozenia obmedzujúcim ľudské činnosti, normálny život, narúšajúci medziľudské vzťahy, a produkujúci ďalšie neželané reakcie napríklad v podobe xenofóbie, ale ani sa uzavrieť a izolovať, maximalizovať vnútorné bezpečnostné opatrenia, čo by ich systém a hodnoty erodovalo ešte viac. Preto musia konať voči tejto hrozbe aktívne, prevziať iniciatívu, snažiť sa hrozbu ukončiť a to aj pôsobením mimo vlastného územia.

Záver

Záverom možno povedať, že základom účinnej stratégie je, že bude spoločnou stratégiou, teda výsledkom úzkej spolupráce Spojených štátov a Európy, komplementarity ich prístupov a prostriedkov, produkujúca komplexnú aktívne orientovanú odpoveď.

V Európe i Amerike akoby to aj vedeli, no niekedy je toto vedomie zatlačené do úzadia faktormi ako národné ambície, podriadenie zahraničnej politiky vnútropolitickým tlakom, politiky podnecujúcej prehlbovanie vzájomnej nedôvery v súvislosti s budovaním vlastnej identity na vymedzovaní sa voči partnerovi, či hrubej nediplomatickosti spojenej s preceňovaním vlastných a podceňovaním partnerových riešení a schopností plynúcich z hegemonistických sklonov, ale tiež istej skostnatenosti niektorých politických konceptov a ďalších. Zdá sa preto, že na obmedzenej úspešnosti doterajšieho postupu voči tejto hrozbe nemá podiel len „šikovnosť nepriateľa“, alebo „hranice možného“ v reakcii na tento typ realizácie hrozby, ale aj nedostatok triezvosti v ohrozenom tábore.