Komplexná analýza hrozieb národnej bezpečnosti v prípade akejkoľvek krajiny by si pre odhalenie mnohých zložitých súvislostí s tým spojených, ako sú ich zdroje, vzájomné prepojenie, resp. spolupôsobenie, potencialita ich realizácie a ich možné následky a pod., vyžadovala rozsiahlejší priestor. Ambíciou tohto krátkeho príspevku je len stručne sumarizovať hrozby vo vzťahu ku Kazašskej republike s ich základnou charakteristikou.

S istou mierou zjednodušenia možno povedať, že Kazachstan je spomedzi stredoázijských republík v oblasti bezpečnosti atypickou krajinou. Je relatívne stabilným a bezpečným štátom. Nie náhodou je nazývaný „ostrovom stability v Strednej Ázii“. Hoci neexistuje vo vákuu a je teda tiež vystavený potenciálnemu pôsobeniu regionálnych a globálnych hrozieb, tieto vo vzťahu k nemu existujú prevažne v nižších stupňoch rizika.

Od získania nezávislosti sa Kazachstan usiluje o pozíciu lídra regiónu. Túto ambíciu od rozpadu ZSSR zdieľa s Uzbekistanom, ktorý sa pre posilnenie svojej nezávislosti a vplyvu vydal inou cestou – cestou odklonu od regionálnych integračných iniciatív a náklonnosti k Západu – zatiaľ čo Kazachstan vsadil na multivektorovú politiku so špecifickým vzťahom k Rusku. Súperenie týchto dvoch krajín o rolu lídra – hegemóna Strednej Ázie dlhodobo patrilo k rizikovým faktorom v regióne, no v ostatných 2-3 rokoch intenzita tejto rivality, najmä pre interné turbulencie s dôsledkami aj na zahraničnopolitickú orientáciu a postavenie na uzbeckej strane (udalosti v Andidžane), poklesla.[1]

Problémovým bodom podobne ako pri ostatných krajinách Strednej Ázie zostáva aj v prípade Kazachstanu určenie a vytýčenie hraníc. Proces demarkácie hraníc prebieha s Ruskom, Uzbekistanom a Turkménskom (s touto krajinou okrem súše, zostáva nedoriešené rozdelenie dna a pobrežných vôd Kaspického mora). Hranice s Kirgizskom boli delimitované. Hranice s Čínou, napriek existencii istých latentných sporov vyplývajúcich z histórie, sú vyriešené. Kazachstan vyriešil rozdelenie dna Kaspického mora s Ruskom a Azerbajdžanom. Nedoriešené je rozdelenie pobrežných vôd s týmito štátmi.

Napriek danému stavu v otázkach hraníc, sporadickým hraničným incidentom najmä s Uzbekistanom (napr. v podobe prekračovania sporných miest hranice pohraničníkmi, protestov lokálnej populácie) je ozbrojený konflikt medzi Kazachstanom a susednými štátmi málo pravdepodobný.

Medzištátne vzťahy Kazachstanu a jeho susedov (najmä Uzbekistan ale aj Kirgizsko) sú dlhodobo komplikované prístupom k vodným zdrojom a nerastným surovinám.

Vzhľadom na skutočnosť, že menšie krajiny vo východnej časti Strednej Ázie (Kirgizsko, Tadžikistan) kontrolujú väčšinu vodných zdrojov regiónu, pričom je to Kazachstan a Uzbekistan, kto väčšinu v oblasti dostupnej vody spotrebúvajú, a na druhej strane, Kirgizsko a Tadžikistan potrebujú energetické suroviny, ktorými disponujú a ich distribúciu kontrolujú Uzbekistan a Kazachstan, sú stredoázijské krajiny na sebe vzájomne závislé. Súčasne sa tým však vytvárajú aj podmienky pre nátlak, vzájomné obštrukcie a tým aj rast napätia. Problémy so vzájomnými dodávkami surovín sa objavujú aj medzi Kazachstanom a Uzbekistanom (uzbecký plyn pre Kazachstan vs kazašská ropa pre Uzbekistan), vo sfére dopravy a tranzitu a spory sú tiež pri využívaní vody – Aralské jazero + rieka Syrdarja.
Možnosť konvenčného útoku voči Kazachstanu zo strany susedov alebo iných štátov sveta sa však javí byť málo pravdepodobný. Okrem skutočnosti, že Kazachstan má v rámci regiónu (ak nepočítame Rusko a Čínu) pre svoju obranu nadpriemerné ľudské (populácia 15 mil.) aj finančné zdroje (HDP vo výške 138 mld. USD/rok v parite kúpnej sily[2]) - reálnym vojenským konkurentom je iba Uzbekistan - sú tu aj ďalšie faktory, ktoré posilňujú jeho bezpečnosť vo vzťahu k tomuto typu hrozby.

Kazachstan si na medzinárodnom poli dlhodobo buduje renomé stabilnej a zahraničnopoliticky zodpovednej krajiny, ktorá sa snaží niesť primeraný diel nákladov za bezpečnosť a mier vo svete. Od získania nezávislosti sa Kazachstan cieľavedome usiluje posilňovať svoju medzinárodnú prestíž a vzťahy s inými štátmi a organizáciami. Ako najväčšia a ekonomicky najrozvinutejšia (najbohatšia) krajina z postsovietskych stredoázijských republík má ambíciu hrať kľúčovú rolu v tomto regióne. Podporuje jeho ekonomickú integráciu a politicko-bezpečnostnú spoluprácu. Rozvíja vzťahy s veľmocami (Rusko, USA, Čína), kľúčovými organizáciami NATO/EÚ, aktívne sa angažuje v OSN a snaží sa o post predsedníckej krajiny v OBSE (pre rok 2009).

Kazachstanu sa darí udržiavať a kontinuálne zlepšovať vzťahy so svojimi susedmi. Buduje ich na spoločnej minulosti, väzbách, ktoré existujú medzi obyvateľstvom, kultúrnej blízkosti a spoločných záujmoch najmä v oblasti ekonomického rozvoja. Najprogresívnejšie vzťahy má Kazachstan s Ruskou federáciou, Čínou a Kirgizskom. V ostatných rokoch je badať „oteplenie“ aj vo vzťahu s Uzbekistanom. Vzťah s Turkménskom je stabilný, bez vážnych problémov. S očakávaným otváraním sa Turkménska medzinárodnej spolupráci je predpoklad kazašsko-turkménskych vzťahov. Členstvom v regionálnych organizáciách - Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO) a Organizácia šanghajskej spolupráce (SCO), kde sú okrem kazašských susedov účastné aj Rusko (od Ruska má Kazachstan v rámci CSTO aj kolektívno-obranné garancie) a Čína, ako kľúčové mocnosti v oblasti Strednej Ázie a paralelne aktívne pôsobenie vo vzťahu k NATO a USA, sú faktory posilňujúce geopolitické postavenie aj bezpečnosť Kazachstanu. Tieto siločiary minimalizujú scenár vojenského konfliktu Kazachstanu s iným štátom.

S rozsiahlymi hranicami je však spojený druhý problém a to ich značná priepustnosť. Okrem boja s terorizmom, extrémizmom a separatizmom, sú hlavnými prioritami Kazachstanu - v rámci formovania programu SCO - vo sfére bezpečnosti regionálna stabilita, pokojné riešenie hraničných sporov a ochrana hraníc.[3]

Vzhľadom na blízkosť Afganistanu ako svetového producenta ópia, je Kazachstan ako brána do strednej Ázie tiež transportnou trasou pre pašovanie narkotík do Ruska a ďalej do Európy (objem pašovaných drog v ostatných rokoch významne rastie). S pašovaním drog sú spojené ďalšie bezpečnostné riziká v podobe pôsobenia organizovaného zločinu (hoci nie je tak rozsiahly ako v iných post sovietskych krajinách[4]). Ilegálny prechod hraníc prirodzene nie je doménou iba pre pašovanie drog alebo osôb ale i presuny zbraní (materiálov použiteľných pre výrobu ZHN) alebo ozbrojencov prechádzajúcich do Afganistanu prípadne opačným smerom do Čečenska.

Priepustnosť hraníc je bezpečnostným rizikom aj z hľadiska nelegálnej imigrácie za prácou a prechodu migrantov smerujúcich ďalej na severozápad. V Kazachstane pracuje niekoľko stotisíc občanov Kirgizska, Uzbekistanu a Tadžikistanu. Napriek tomu, že kazašská ekonomika[5] zatiaľ dokáže absorbovať aj túto pracovnú silu, rastúci počet zahraničných (často ilegálnych) pracovníkov môže znižovať tunajšiu cenu práce, vytláčať z trhu domáce obyvateľstvo a podnecovať etnické napätie. Podobne by mohli pôsobiť potenciálne vlny utečencov. Destabilizácia susedných krajín, vrátane Afganistanu, by v kontexte priepustnosti hraníc mala negatívny vplyv na bezpečnosť a stabilitu Kazachstanu. Preto táto skutočnosť patrí k potenciálne najvážnejším hrozbám pre Kazachstan.

Etnické napätie v minulosti predstavovalo značný rizikový faktor pre stabilitu a nezávislosť Kazachstanu. Pôvodne polovicu, dnes už len tretinu populácie tvorí ruská menšina. Postupné posilňovanie kazašskej štátnosti spojené s oslabovaním pozícií etnických Rusov v Kazachstane v polovici 90. rokov 20. storočia posilňovalo obavy o etnický súlad v krajine, resp. jej vzťahy s Ruskou federáciou. Premyslená politika „cukru a biča“ – kombinujúca tlak na menšinové skupiny a súčasne nominovanie vybraných Rusov do funkcií v rámci vládou vytváraných národnostných orgánov, v kontexte celkového autoritárskeho charakteru režimu a budovania kooperatívnych vzťahov s Ruskom, pomohla Kazachstanu vyhnúť sa scenáru podobnému krajinám Balkánu.

Aktuálny stav etnických vzťahov (vrátane náboženského prvku) je stabilný, napriek pretrvávaniu malých skupín nespokojných na každej strane. V strednodobom horizonte (5-10 rokov) nemožno vylúčiť zhoršenie etnických vzťahov v kontexte potenciálneho posilňovania nacionalizmu v samotnom Rusku, a pokračovania budovania kazašskej národnej identity. Ostatné menšiny tvoria len 2-3% podiel populácie, neprejavujú sa radikálne a preto nepredstavujú hrozbu. Rast etnického napätia bez výrazných vplyvov z vonkajšieho prostredia naznačených vyššie je z hľadiska uvedeného v horizonte niekoľkých rokov málo pravdepodobný.

Podobné je to v prípade religiozity – náboženských konfliktov. V krajine existuje približne 40 denominácií (mnohé označované za sekty). Približne rovnaký 45%-ný podiel predstavuje islam a ruská ortodoxná cirkev. Kazasi tendujú k umiernenému islamu. Napriek tomu v krajine začína aktívnejšie pôsobiť skupina Hizb-ut-Tahrir (patrí k zakázaným organizáciám, pôsobí najmä na juhu krajiny a podľa štátnych úradov v jej prípade existuje napojenie na Al-Kaidu a Taliban), ktorá hlása vytvorenie islamského kalifátu v priestore Strednej Ázie.[6]

Hrozba terorizmu v Kazachstane existuje, ale nejaví sa byť akútna. Doteraz sa neuskutočnili teroristické útoky ani na vládne inštitúcie, ani na zahraničné firmy. Nebezpečenstvo predstavujú najmä regionálne pôsobiace skupiny islamistov (aktívnych predovšetkým v Uzbekistane a priestore Ferganskej kotliny, a tiež v Kirgizsku) túžiacich vytvoriť islamský kalifát v priestore strednej Ázie, vrátane väčšiny územia Kazachstanu.[7] Boj s terorizmom je vládou zneužívaný na potláčanie opozície a zlepšovanie imidžu domácich bezpečnostných zložiek najmä pred partnermi v SCO a NATO.[8]

Hrozbu terorizmu pre Kazachstan je preto vhodné nazerať skôr v kontexte narušenia bezpečnosti a stability v susedných, resp. neďalekých štátoch, ktorej dopady by ovplyvnili aj bezpečnosť Kazachstanu (ide najmä o Uzbekistan, Kirgizsko a Afganistan).[9]

Vnútropolitická destabilizácia Kazachstanu sa zdá byť v blízkej budúcnosti nepravdepodobná. Nazarbayevova rodina a stúpenci kontrolujú väčšinu ekonomiky a takmer výlučne aj média. Politická strana vedená prezidentom má najväčší vplyv. V tohtoročných parlamentných voľbách získala absolútnu kontrolu parlamentu. Vo verejnosti túžba po zmene - vzhľadom na nadpriemernú sociálno-ekonomickú úroveň a politickú stabilitu bez vážnych excesov zo strany režimu – nie je pociťovaná natoľko intenzívne, aby prepukol spontánny odpor zo strany obyvateľstva. Politickí oponenti sú kontrolovaní a ich manévrovacie možnosti sú obmedzené. Mimo to, aj vzhľadom na relatívnu prijateľnosť Nazarbayeva v zahraničí a jeho širokú akceptovanosť doma, nejaví kazašská opozícia známky ambícií využiť radikálne metódy (formu „farebnej revolúcie“), a zdá sa, že volí skôr cestu presadzovania evolučných premien.

Z hľadiska úrovne korupcie zaradila Transparency International Kazachstan v roku 2005 na 110. z 159 miest rebríčka štátov sveta. V roku 2006 sa Kazachstan v indexe korupcie TI umiestnil na 113. zo 163 miest.[10]

Napriek tomu, že Kazachstan patrí k štátom, ktoré v oblasti zbraní hromadného ničenia aktívne podporujú antiproliferačné úsilie. Sám sa po získaní nezávislosti vzdal jadrových zbraní ako pozostatku ZSSR. Chemickými a biologickými zbraňami Kazachstan nedisponoval, na jeho území však prebiehali sovietske programy ich vývoja (tiež testovacie centrum jadrových zbraní), kvôli predtým rozvinutému komplexu výroby zbraní hromadného ničenia (ZHN), však zostali na jeho území komponenty, materiály aj expertízy pre ich výrobu, ktoré predstavujú rizikový faktor nie len pre samotný Kazachstan, najmä vo vzťahu k pôsobenou teroristických skupín a celkovej úrovne stability regiónu.

Hrozbami sú najmä pašovanie materiálu vhodného na výrobu ZHN z a cez územie Kazachstanu (napr. z Ruska). Rizikom zostáva strata alebo krádež štiepneho a rádioaktívneho (vrátane vysoko obohateného uránu a plutónia) v kazašských zariadeniach, jeho presun za hranice (cez neefektívny exportný kontrolný systém, alebo pašovaním) a predaj teroristickým skupinám (napr. na výrobu „špinavej bomby“). V zariadeniach na výrobu sovietskych biologických zbraní na kazašskom území stále existuje riziko ilegálneho získania niektorých patogénov. Hoci ochrana týchto zariadení za ostatné roky vzrástla najmä vďaka medzinárodnej pomoci, nebezpečenstvo stále pretrváva. Vedci v minulosti zamestnaní v týchto zariadeniach, zostali po ich zatvorení bez práce a napriek programom ich zapojenia do civilnej výroby financovaných aj zo zahraničia, množstvo z nich predstavuje bezpečnostné riziko v podobe neužitia ich know how.[11]

Z uvedeného vyplýva, že bezpečnosť Kazachstanu je v porovnaní s ostatnými štátmi regiónu na vyššej úrovni, pričom potenciálne najvážnejším ohrozením je šírenie nestability spoza kazašských hraníc prostredníctvom ilegálnej migrácie, importu islamizmu, teroristických aktivít, prílivu utečencov, pašovania drog.

POZNÁMKY