1.októbra sa na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici uskutočnilo podujatie projektu This is NATO 2014 „Proces rozširovania NATO.“ Projekt je organizovaný Euroatlantickým centrom v spolupráci s Fakultou politických vied a medzinárodných vzťahov UMB za finančnej podpory NATO PDD.
Dekan Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Ján Koper vo svojom prejave zahájil projekt Euroatlantického centra- This is NATO 2014, a zároveň otvoril prvé podujatie tohto projektu s názvom „Proces rozširovania NATO“ so slovami: „NATO je to, čo Slovensko potrebuje-sieť zabezpečujúca bezpečnosť štátu.“
Následne moderátor a prezident EAC Martin Čapliar predstavil rečníkov Mária Nicoliniho (Slovenská atlantická komisia, čestný prezident EAC) a Milana Šuplatu (riaditeľ pre zahraničnú politiku a obranu, CEPI).
V úvode diskusie objasnili rečníci širšie súvislosti záujmu krajín východného bloku o začlenenie sa do euroatlantických štruktúr. Milan Šuplata poznamenal, že počas Studenej vojny proti sebe stáli dve ideologicky odlišné mocenské útvary s rozdielnym prístupom k vzťahu štát – spoločnosť. Toto súperenie dvoch blokov sa skončilo víťazstvom štátov Severoatlantickej aliancie. Následne sa NATO stalo symbolom Západu a cestou k inštitucionalizácii slobody. Obdobie vlády Vladimíra Mečiara bolo pre Slovensko obdobím neistoty, kedy sme nevedeli kde skončíme. Po období mečiarizmu sa integrácia do štruktúr NATO stala základným zahranično-politickým cieľom SR a museli byť prijaté rôzne reformy, ktoré neboli vždy príjemné. Podľa pána Šuplatu nie je Európa bezpečná ani po roku 1989 a cieľom NATO je prepojiť štáty a eliminovať tak hrozbu vojenského konfliktu.
Plynule na Milana Šuplatu nadviazal Mário Nicolini, ktorý označil obdobie mečiarizmu za obdobie, kedy sa Slovensko diskvalifikovalo na medzinárodnej úrovni. Kosovo bolo podľa Nicoliniho správnou akciou Aliancie, ktorá rozprúdila v spoločnosti debatu o NATO ako imperialistoch. V slovenskej spoločnosti kolujú zdramatizované mýty o NATO a našom členstve v ňom. Napríklad mýtus, že nás NATO zaťahuje do svojich operácií. Pán Nicolini zdôraznil, že krajiny NATO sa nemusia zúčastniť operácií a ako príklad uviedol zásah v Líbyi. Prízvukoval, že aj keď si neplníme svoje členské záväzky na 100%, môžeme aj tak pôsobiť ako platný člen NATO. Rozhodujúcu pozíciu zastávajú občianska spoločnosť a NGO, ktoré by mali byť partnermi vlády pri realizácii zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Po panelovej diskusii nasledoval workshop, kde 20 študentov rozdelených do 4 skupín vypracovávalo výstupy prezentované a následne zhodnotené rečníkmi.
Prvou úlohou bolo rozhodnúť, ktoré z krajín ako Ukrajina, Gruzínsko, Čierna Hora, Macedónsko, Bosna a Hercegovina, by mali nadobudnúť status členského štátu NATO.
Skupiny vypracovali pomerne zhodné výstupy. Participanti prezentovali svoj výrazne odmietavý prístup k integrácií Ukrajiny do NATO. Vstup Ukrajiny do Aliancie by znamenal výrazné ohrozenie bezpečnosti euroatlantického priestoru. Opačným príkladom je Čierna Hora, ktorá sa po úspešne implementovaných reformách v krátkodobej perspektíve stane členom NATO. Gruzínsko aj napriek podpore domácej verejnosti nie je v dôsledku špecifických geopolitických aspektov vhodným kandidátom na vstup do NATO. Komplikáciou vstupu Macedónska je latentný spor s Gréckom.
V druhej úlohe riešili participanti simulovanú bezpečnostnú krízu, pričom každá skupina mala vopred stanovené východiskové pozície. Všeobecne sa dá povedať, že skupiny zastávali mierové riešenia, najmä prostredníctvom BR OSN a kompromisu medzi primárnymi a sekundárnymi aktérmi konfliktu. Rečníci ocenili rozvážne postoje skupín, ako aj kvalitnú argumentáciu, ktorá podporovala ich postup.
Záverom pán Nicolini prehlásil: „Taká malá krajina ako Slovensko neexistuje! Slovensko je krajina ako každá iná.“ Slovensko sa podľa neho nemá schovávať za malú rozlohu a má byť aktívnym členom Aliancie.
Kompletný report z podujatia si môžete stiahnuť vo formáte PDF.
