Dňa 05.10.2017 sa na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov uskutočnila diskusia na tému “Strategické dokumenty SR”, ktorá bola prvou zo série projektu Speaking Tours – priority zahraničnej politiky SR 2017, podporeného Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a NATO – Sekcia verejnej diplomacie v Bruseli. Pozvanie na diskusiu prijal pán Róbert Ondrejcsák, štátny tajomník Ministerstva obrany Slovenskej republiky.
Na začiatku diskusie nám rečník načrtol nové strategické dokumenty pre bezpečnosť a obranu SR, ktoré sú aktuálne schválené vládou. Sú to základné strategické dokumenty každého štátu, ktoré definujú hlavné ciele a záujmy v oblasti zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky, ako aj pohľad na bezpečnostné prostredie. Slovenská republika má síce dokumenty platné z roku 2005, ktoré sú kvalitné, ale po dvanástich rokoch nutne potrebovali aktualizáciu. Pretože vtedy sa EÚ, NATO a členské štáty sústreďovali predovšetkým na mimoeurópske regióny, kdežto teraz sa Aliancia sústreďuje na ochranu vnútorného teritória členských štátov. V roku 2005 nehrozil žiaden medzištátny konflikt na území Európy, avšak dnes čelíme vojne na východnej Ukrajine. „Je to seriózna zmena oproti roku 2005, kedy sa s Ruskom počítalo ako s partnerským štátom, teraz je to strategický konkurent,“ povedal Ondrejcsák. Druhou zmenou je podľa neho Blízky východ, ktorý neexistuje v takom stave v akom sme ho poznali, taktiež Sahelská oblasť Afriky, kde majú problémy so suverenitou, terorizmom, čo spôsobilo migračnú vlnu do Európy. Staré dokumenty vznikli po vstupe do NATO a EÚ, pod „eufóriou“ a dá sa povedať, že sme počítali, že sa nemusíme o našu bezpečnosť starať. Znížili sme vojenské rozpočty, nemodernizovalo sa a dôsledok toho je naša dnešná armáda. Nové dokumenty kladú dôraz na vlastnú schopnosť bránenia sa. NATO nie je nadštátna inštitúcia, nemá vojsko, môžeme však očakávať pomoc od spojencov Aliancie.
Následne rozprával o ďalšej dôležitej zmene – zmene Európskej únie. V roku 1999 mal vzniknúť prvý veľký projekt s cieľom, aby EÚ mala do roku 2003 v prípade núdze 60 000 vojakov. Avšak EÚ sa nikdy sa nedostala do situácie že by bola bezpečnostným aktérom v rámci stratégie. Záväzky nikdy neboli právne záväzné, iba politicky. Ondrejcsák hovoril aj o tzv. jadre EÚ, ak v ňom chceme byť, budeme musieť plniť záväzky, ktoré prijmeme. Je dôležité pripomenúť si zároveň záväzok že do roku 2020 bude príspevok na obranu tvoriť 1,6% HDP a v roku 2024 by to mali byť 2%.
Po príspevku rečníka nasledovala diskusia so študentmi. Zaujímalo ich, či je Európska únia schopná brániť sa za pomoci „európskej armády“ voči potenciálnym hrozbám. Ondrejcsák reagoval, že nemôžeme hovoriť, že budujeme európsku armádu, pretože sme na nižšej úrovni ako spoločná armáda. „V rámci existujúcich armád v štátoch EÚ by mala vzniknúť užšia spolupráca.“ Nie len medzi armádami, ale aj medzi štátmi, napr. v rámci presunov vojenských síl má každý štát iné normy, čo je byrokraticky a administratívne zdĺhavá záležitosť. Existuje holandský návrh tzv. Millitary Schengen – ktorý by znamenal, že v rámci EÚ by sa vytvorila zóna, a v prípade ak budú potrebovať členské štáty uskutočniť cvičenie, či previezť techniku cez iné štáty, budú mať menej administratívnej práce, nakoľko v každom štáte bude fungovať jedna norma. Napr. fungovanie v rámci European Medical Comand alebo Logistic Hub je to praktický a efektívny návrh. Následne dodal, že Macron prišiel s myšlienkou o tzv. európskej intervenčnej sile, ktorá by riešila problémy mimo európskych oblastí. Podľa Ondrejcsáka je to dlhodobá záležitosť, a ako odstrašujúci príklad použil tzv. Battle groups, multinárodné pohotovostné skupiny, ktoré kvôli financiám nikdy neboli nasadené. Taktiež je problém v politickom konsenze, nakoľko sa teraz nedokážeme dohodnúť o rozložení vojenských síl (cca 2000 vojakov) do krízových oblastí, ako sa dohodneme o rozložení veľkej „európskej“ 50 000 armády, keď každý štát má iné bezpečnostné priority? Ďalšia otázka sa týkala misií SR. Ondrejcsák povedal, že Afganistan je pre nás menej dôležitou operáciou. Máme mandátový počet 66 vojakov, ale reálne počty sú nižšie, okolo 40, a tento stav si chceme udržať. Dôležitejšia misia pre Slovensko je v Pobaltí. V roku 2018 bude posilnená rota 152 vojakov vyslaná do Lotyšska pod kanadským vedením. Ďalej študentov zaujímala budúcnosť slovenského stíhacieho letectva. Ondrejcsák povedal, že na efektívnu obranu je potrebných minimálne 12-14 lietadiel, ktoré sa oplatí prevádzkovať a sú letu schopné. Slovensko žiaľ nie je v stave, aby dokázalo investovať do drahších dvojmotorových lietadiel, akými sú Eurofighter alebo Rafale, preto ostávajú na výber jednomotorové lietadlá typu F16 alebo Gripen, ktoré sú lacnejšie, ale zároveň spoľahlivé.
